 |
| Mauro Orbini, Pop Dukljanin: Kráľovstvo Slovanov |
Zámerom vydavateľov nebolo vydať knihu Maura Orbiniho Kráľovstvo Slovanov v jej úplnosti. Rozhodli sa vybrať len tie kapitoly, ktoré považujú za zaujímavé pre slovenského čitateľa z hľadiska najstarších zdokumentovaných a zachovaných slovanských dejín. Z tohto dôvodu kniha prináša spracovanú prvú časť diela. Druhú časť vydavatelia nahradili pôvodným dielom Popa Dukljanina. Tretiu časť, ktorá sa dopodrobna venuje vojnám na Balkáne, vynechali, nakoľko ju považujú za text lokálneho významu, ktorý sa priamo netýka slovenských dejín.
 |
| Preklad originálneho spisu z roku 1601: Kráľovstvo Slovanov |
Knihu z ruských, čiernohorských a talianskych zdrojov preložil a spracoval Mgr. Ratko Sudecký (Ilok, Chorvátsko). Vydalo ju vydavateľstvo Nitrava v roku 2016 v edícii Bibliotéka Slavica.
✤ ✤ ✤
Preklad pôvodného názvu knihy Maura Orbiniho z latinčiny a taliančiny:
Kráľovstvo Slovanov, dnes nesprávne nazývaných Slavónčania. Dejiny od Dona Maura Orbiniho Ragusana, maltézskeho opáta. V ktorých možno vidieť pôvod takmer všetkých národov slovanského jazyka, s mnohými a rôznymi vojnami, ktoré viedli v Európe, Ázii a Afrike, rozvoj ich ríše, starobylý kult a obdobie, keď prijali kresťanstvo. Osobitne sa venuje úspechom kráľov, ktorí v dávnych časoch vládli v Dalmácii, Chorvátsku, Bosne, Srbsku, Rusku a Bulharsku. V Pesare, u Girolama Concordia, 1601.
Zaujímavá publikácia v troch oddieloch
Najobsiahlejšia časť pod názvom Kráľovstvo Slovanov od Maura Orbiniho (1563 – 1610) je prekladom textu z roku 1601. Je pozoruhodná tvrdením, že väčšina európskych národov boli v skutočnosti Slovania, ktorí tu žili už niekoľko tisícročí. Pôsobia tu aj pomerne paradoxné vyhlásenia, že Slovanmi boli napríklad Fíni, Huni, Avari a dokonca aj Germáni. Orbini tieto tvrdenia dokladá antickými prameňmi, prameňmi autorov, ktorých diela cirkev zakázala, alebo prameňmi, ktoré sa nedochovali a Orbini ich tu cituje. Tieto tézy nemusia byť nevyhnutne zavádzajúce, nakoľko je známe, že Slovania bojovali aj vo vojskách iných národov (prevažne v prvých líniách) a nepriateľovi sa tak mohlo zdať, že naňho útočí rýdzo slovanské vojsko. Napriek všetkému ide o veľmi pútavé čítanie, ktoré vynáša na svetlo nové historické fakty.
Letopisy Popa Dukljanina sú historickým spisom z 11. storočia. Ide o chronologický prehľad vládcov, vojen a povstaní Slovanov, prevažne na Balkáne. Zaujímavé je tvrdenie kronikára, ktorý centrum Svätoplukovej ríše kladie práve na Balkán. Je to teda jeden z prameňov, ktoré podporujú alternatívne teórie o umiestnení ríše, ktorú my poznáme ako Veľkú Moravu. Autor pri písaní vychádzal z ešte starších spisov, ako napríklad Knižka o Gótoch (Libellus Gothorum), Trebinská kronika, Kronika Dukle, Žitie Svätého Vladimíra a ďalších.
Tacitova Germánia, respektíve Tacitov opis Germánov, je v tejto knihe umiestnený pravdepodobne preto, že Tacitom vykresľovaní Germáni sa až podozrivo podobajú na Slovanov, či už svojím výzorom alebo správaním. Niektoré dobové komentáre v texte sú veľmi trefné.
Zaujímavé zdroje
Najpútavejšou časťou celého diela je zoznam autorov, ktorí slúžili ako zdroj ku knihe. Niektorých sa podarilo identifikovať, iní zostali neznámi. Avšak viacerí z týchto neznámych autorov sú citovaní u iných historikov, čo dokazuje, že skutočne existovali, no ich diela sa z nejakého dôvodu nezachovali. Viacerí z nich boli katolíckou cirkvou zakázaní. Medzi Orbiniho zdrojmi možno nájsť viacerých humanistov, prívržencov mysliteľa Erasma Rotterdamského, ako aj luteránskych a iných protestantských autorov. Niektorí sa zaoberali astrológiou, mágiou, alchýmiou, či boli členmi hermetických, ezoterických a okultných spolkov, ktoré boli predchodcami slobodomurárskych lóží.
Orbiniho Kráľovstvo Slovanov
Orbiniho kniha bola dlhé roky pre verejnosť zakázaná a nedostupná. Jej jediný exemplár písaný v taliančine sa uchováva vo Vatikánskej knižnici. Existuje aj jej skrátená verzia, ktorú na žiadosť ruského cára Petra I. v roku 1722 v Petrohrade vyhotovil ruský diplomat srbského pôvodu, gróf Sava Vladislavič. Jazykom tejto verzie je zmes srbčiny, ruštiny a cirkevnoslovanského jazyka. Podobne ako väčšina autorov v jeho knihe, aj sám Orbini nakoniec skončil v exile, cirkvou zatratený. O tom, že Orbini nepísal nezmysly, svedčí fakt, že jeho dielo použili ako zdroj pre svoje knihy napríklad taliansky historik Luigi Ferdinando Marsili (1658 – 1730), francúzsky historik Charles du Fresne du Cange (1610 – 1688), anglický historik Richard Knolles (1550 – 1610) a ďalší.
Dukljaninove letopisy
Dielo Popa Dukljanina bolo pôvodne napísané v slovanskom jazyku a slovanským písmom (pravdepodobne hlaholikou). Originál sa však nezachoval. Existujú však jeho prepisy: dva do latinčiny, jeden do taliančiny a jeden chorvátsky prepis zo 16. storočia (často označovaný za falzifikát). Latinské prepisy sa uchovávajú vo Vatikánskej knižnici (asi z roku 1650) a v Národnej knižnici v Belehrade (asi z roku 1658). Talianska verzia je súčasťou tejto knihy. Chorvátska verzia (1510) má názov Chorvátska kronika a obsahuje len 28 kapitol z pôvodných 47, ktoré má Dukljaninov text. Výrazy „Slovan“ a „slovanský“ sú v nej nahradené termínmi „Chorvát“ a „chorvátsky“. Kráľ Svätopluk je v nej premenovaný na chorvátskeho kráľa Budimíra. Z hľadiska našich dejín je to zaujímavé: ak originál kladie centrum Svätoplukovej ríše na Balkán, v rámci nášho tradičného výkladu by nám paradoxne viac vyhovoval práve onen údajný chorvátsky falzifikát, však?
Zhodnotenie
Suma sumárum: knihu považujem za prínos. Ponúka iný pohľad než ten oficiálny. Množstvo myšlienok a faktov môžete odmietnuť, ale ak vás prinútia trochu premýšľať, kniha splnila svoj účel. Hodnotím ju ako veľmi zaujímavé čítanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára