 |
| Mokoš |
Mokoš je jednou z najfascinujúcejších postáv slovanskej mytológie. Zatiaľ čo mužskí bohovia ako Perún alebo Veles hrmeli a vládli podsvetiu, Mokoš ticho držala v rukách nitky samotného života. V roku 980 nechal knieža Vladimír v Kyjeve vztýčiť šesť modiel hlavných bohov. Medzi mocnými mužskými postavami stála jediná žena: Mokoš. Tento fakt sám o sebe svedčí o jej nesmiernom význame v živote starých Slovanov.
 |
| Mokoš - Vládkyňa vretien a osudu |
Meno Mokoš je pravdepodobne odvodené od staroslovanského koreňa mok- (močiť, vlhký). Nebola to však len bohyňa dažďa. Predstavovala Mati Syru Zemlju – Matku vlhkú zem. Pre roľnícke národy bola zem živou bytosťou, ktorá na jar „otehotnie“, v lete rodí a v zime odpočíva. Pľuť na zem alebo do nej bezdôvodne udierať sa považovalo za hriech, takmer akoby ste udreli vlastnú matku.
Vládkyňa vretien a osudu
Mokoš nebola len bohyňou polí, ale aj ochrankyňou ženských prác, najmä pradenia a tkania. V ľudových predstavách sa verilo, že Mokoš v noci chodí po domoch a kontroluje, či ženy dobre upriadli vlnu. Symbolika pradenia je však hlbšia – podobne ako grécke Moiry, aj Mokoš pradie nite ľudského osudu. To, čo utkala, určovalo šťastie, plodnosť a dĺžku života.
 |
| Mokoš - Vládkyňa plodnosti |
Z bohyne svätica
S príchodom kresťanstva Mokoš nezmizla, len zmenila šat. Jej atribúty prevzala najmä svätá Paraskeva (Piatková). V ľudovom prostredí sa tradície spojené s Mokošou udržali prekvapivo dlho. Piatok bol zasvätený práve jej a v tento deň bolo prísne zakázané priasť, aby sa bohyni (alebo neskôr svätici) nezaprášili oči prachom z vlny.
Symboly a atribúty
- Vreteno a praslica: Nástroje na tvorbu nití života.
- Voda a zem: Jej prirodzené živly.
- Roh hojnosti: Symbol úrody a prosperity.
- Ovčia vlna: Obetina, ktorú jej ženy nechávali pri prameňoch.
Mokoš predstavuje archetyp ženskej sily, ktorá nie je agresívna, ale vyživujúca. Pripomína nám úctu k pôde, ktorú dnes často vnímame len ako „stavebný pozemok“, a k trpezlivosti, ktorú si vyžaduje každé remeslo a tvorba nového života.
- Predchádzajúca časť: Panteón slovanských bohov VI. - PERÚN
- Nasledujúca časť: Panteón slovanských bohov VIII. - LADA
Použité zdroje:
- Gieysztor, A. (2006): Mitologia Słowian. (Základné dielo o slovanskej mytológii).
- Beranová, M. (2011): Slované. (Historický a archeologický pohľad na život Slovanov).
- Niederle, L. (1924): Slovanské starožitnosti. (Klasická etnografická štúdia).
- Ivanov, V. V. & Toporov, V. N. (1974): Issledovanija v oblasti slavjanskich drevnostej. (Lingvistický rozbor mýtov).
Zajímavé čtení. Mokoš mi svými atributy hodně připomíná severskou Frigg nebo řeckou Démétér. Je obrovská škoda, že se z našeho původního slovanského panteonu nedochovalo více původních písemných památek a musíme vycházet převážně z toho, co sepsali křesťanští kronikáři, kteří k tomu měli jasný odpor.
OdpovedaťOdstrániťHistóriu píšu víťazi, nie porazení ;)
OdstrániťVeľmi ma teší zmienka o svätej Paraskeve Piatnici. Z etnologického hľadiska ide o učebnicový príklad náboženského synkretizmu. Kresťanská cirkev nedokázala silný ženský kult úplne potlačiť, preto ho pretransformovala. Je fascinujúce študovať archívne materiály a zbery ľudovej slovesnosti na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi, kde sa piatok (zasvätený Paraskeve/Mokoš) prísne dodržiaval ako deň, kedy žena nesmie chytiť do ruky vreteno, inak by ju svätá potrestala.
OdpovedaťOdstrániťAutor článku uvádí pouze nejpřijímanější hypotézu, tedy odvození od praslovanského kořene *mok- (mokrý, vlhký). Václav Machek i Max Vasmer se k této variantě klonili. V akademické diskuzi ale stále rezonuje i alternativní teorie, která hledá původ ve staroindickém (sanskrt) slově makha (bohatý, vznešený, případně démon), nebo dokonce spatřuje spojitost s ugrofinským etnonymem Mokša. Bylo by fér zmínit, že lingvisticky to není stoprocentně uzavřená kapitola.
OdpovedaťOdstrániťDrobná korekce k textu: Tvrzení, že Mokoš byla uctívána plošně všemi Slovany, je odvážné. Její kult je bezpečně a písemně doložen pouze u východních Slovanů (Kyjevská Rus). U západních (naše území) a jižních Slovanů chybí přímé dobové písemné doklady a její existence se zde pouze dovozuje z toponymie (místní názvy jako Mokošín) nebo z pozdějšího folklóru. Měli bychom být opatrní s plošným aplikováním východoslovanského panteonu na celou slovanskou oikúmenu.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za komentár. Vo svojom zápisku som nepísal vyslovene, že Mokoš bola uctievaná všetkými Slovanmi, písal som to všeobecne. Na to, že názvy božstiev a ich atribúty boli rôzne vzhľadom na ich výskyt som už upozorňoval vo svojom úvodnom zápisku: Panteón slovanských bohov I. - Úvod.
OdstrániťČlánok poskytuje dobrý všeobecný prehľad, no rád by som upozornil na jeden častý omyl, ktorý sa v ňom čiastočne objavil. Stotožňovanie Mokoš s konceptom „Matky Vlhkej Zeme“ (Mati Syra Zemlja) je skôr konštruktom romantickej historiografie 19. storočia a neskôr dielom sovietskeho akademika Borisa Rybakova, ktorého teórie sú dnes prijímané s veľkou rezervou. Pôvodné pramene, najmä Povesť dávnych liet, Mokoš s Matkou Zemou priamo nespájajú. Tieto dva kulty pravdepodobne existovali vedľa seba.
OdpovedaťOdstrániťZaujímavá informácia.
OdstrániťAk sa na Mokoš pozrieme optikou komparatívnej religionistiky (napr. cez dielo Mirceu Eliadeho), jej prepojenie na osud je kľúčové. Motív pradenia nite života je hlboko zakorenený indoeurópsky archetyp. Nájdeme ho u severských Norn, gréckych Moir a rímskych Parek. Mokoš predstavuje slovanskú manifestáciu tejto predstavy – božstva, ktoré doslova „spletá“ osud jednotlivca. Je mimoriadne zaujímavé, že práve ona bola jedinou ženskou bohyňou vo Vladimírovom kyjevskom panteóne z roku 980.
OdpovedaťOdstrániťKult Mokoše se podle všeho silně vázal na ženské prostředí, konkrétně na předení a tkaní. V hrobech z období raného středověku (a to i na Moravě či Slovensku) se nachází přesleny, často zdobené specifickými vrypy nebo kříži. Někteří badatelé se domnívají, že tyto symboly mohly mít apotropaickou (ochrannou) funkci právě v souvislosti s patronátem Mokoše nad spřádáním lněné či vlněné niti.
OdpovedaťOdstrániť