Pohanstvo starej Rusi: Živý odkaz mŕtvych bohov...

 

Язычество древней Руси (RUS 2019)

Dielo Borisa A. Rybakova, Pohanstvo starej Rusi, patrí medzi absolútne piliere štúdia slovanskej predkresťanskej histórie, mytológie a kultúry. Hoci od jeho prvého vydania uplynulo už niekoľko desaťročí (opätovné vydanie z roku 2019 len potvrdzuje neutíchajúci záujem o túto tému), kniha si stále zachováva status monumentálnej encyklopédie duchovného života našich predkov. Rybakov, ako erudovaný archeológ a historik, sa v nej pokúsil o takmer nemožné: zrekonštruovať stratený svet viery z čriepkov archeologických nálezov, strohých zmienok v letopisoch a z ozvien v ľudovom folklóre.

Pohanstvo starej Rusi

Boris Aleksandrovič Rybakov: Pohanstvo starej Rusi | ✮✮✮✮✮

Язычество древней Руси (RUS 1987, 2019, 2021)

Obsahové zameranie a štruktúra diela

Aby sme presne vymedzili, čomu sa kniha venuje a aký je jej hlavný prínos, najlepšie to vystihuje samotná anotácia diela, ktorej preklad uvádzam nižšie:

Kniha pochádza z pera vynikajúceho historika a archeológa, znalca kultúry starovekej a stredovekej Rusi, akademika B. A. Rybakova, zakladateľa ruskej (pozn.: v orig. domácej) školy medievalistov, a je pokračovaním jeho fundamentálneho dvojzväzkového výskumu o histórii vzniku a vývoji pohanstva najstaršieho slovansko-ruského etnika.

V prvej časti knihy autor skúma problém vzniku pohanskej kultúry Praslovanov „Trójskych storočí“, o ktorých sa zmieňoval geniálny autor „Slova o pluku Igorovom“, tých „temných storočí“ života Skolotov rímskej epochy a východoslovanských kmeňov raného stredoveku, počas ktorých sa zrodil ten mytologický a kultový systém, s ktorým sa spájajú naše v mnohom protirečivé predstavy o pohanstve.

V druhej časti, ktorú autor nazval „Apogeum pohanstva“, sa sleduje formovanie pohanského kultu a kňazskej vrstvy, ktorá mu slúžila, ako najdôležitejších spoločensko-kultúrnych zložiek ranej štátnosti starovekej Rusi. Veľmi podrobne, nevyhýbajúc sa diskusii o sporných otázkach, ako je existencia najvyššieho boha Roda a rožaníc alebo pôvod pohanského panteónu kniežaťa Vladimíra I., autor opisuje predkresťanskú epochu 10. storočia, ktorou sa vlastne aj začína viacstoročné obdobie konfrontácie pôvodne ľudovej pohanskej a zhora nasadzovanej, ako celoštátnej byzantskej kresťanskej kultúry.

V tretej časti autor posudzuje epochu faktickej ruskej dvojviery 11. – 13. storočia, pričom využíva tak rozsiahly archeologický a etnografický materiál, ako aj mimoriadne rozmanitý a ešte nedostatočne preštudovaný slovanský folklór.

Kniha je adresovaná študentom a vedeckým pracovníkom humanitných odborov, ako aj širokému okruhu čitateľov so záujmom o pramene najstarších slovanských vier a kultov.

Analýza a kritické zhodnotenie

Kniha je fascinujúcim čítaním, no ako pri každom takto rozsiahlom historickom diele, je potrebné k nemu pristupovať s obdivom i zdravou dávkou kritického myslenia.

1. Metodologická syntéza Rybakovovou najväčšou silou je jeho interdisciplinárny prístup. Neuspokojuje sa len s tým, čo hovoria staré kroniky (ktoré navyše písali kresťanskí mnísi, z podstaty veci zaujatí voči pohanstvu). Autor majstrovsky prepletá archeologické nálezy (amulety, pôdorysy svätýň, pohrebné rituály) s etnografiou a folklórom (výšivky na odevoch, tvary striech, rozprávky a povery, ktoré prežili až do 19. storočia). Vďaka tomu pred čitateľom nevstáva pohanstvo ako suchý zoznam bôžikov, ale ako živý a komplexný svetonázor roľníckeho i kniežacieho ľudu.
2. Fascinujúci koncept „Dvojviery“ Tretia časť knihy je pravdepodobne jej najcennejším odkazom pre modernú vedu. Rybakov tu detailne opisuje, ako sa po oficiálnom prijatí kresťanstva v roku 988 stará viera nestratila, ale transformovala. Kresťanskí svätci prebrali atribúty starých bohov (Prorok Iľja nahradil Perúna, svätý Blažej/Vasilij zasa Velesa) a vznikol unikátny synkretizmus, kde vedľa seba stáli pravoslávny kríž a pohanské ochranné amulety.
3. Kontroverzie a pohľad modernej vedy Aby bola táto recenzia objektívna, je nevyhnutné uzemniť ju vo faktoch súčasnej historickej vedy. Rybakov patril k sovietskej škole, ktorá mala tendenciu hľadať u starých Slovanov štruktúry porovnateľné s vyspelým antickým svetom. Z dnešného hľadiska sú viaceré jeho závery vnímané ako vysoko špekulatívne.

• Kult Roda: Rybakov v knihe tvrdošijne obhajuje teóriu (spomenutú aj v anotácii), že Slovania mali pôvodne jedného najvyššieho boha-stvoriteľa – Roda, ktorý stál nad všetkými ostatnými, čím naznačuje akýsi raný slovanský monoteizmus. Moderní historici a filológovia (napr. L. S. Klejn alebo V. J. Petruchin) túto teóriu spochybňujú a Roda považujú skôr za personifikáciu osudu či ochranného ducha rodu, nie za univerzálneho stvoriteľa vesmíru.
• Prílišná dôvera vo folklór: Autor niekedy interpretuje folklórne prvky z 18. a 19. storočia ako priame a nezmenené pozostatky z 10. storočia, čo je metodologicky veľmi riskantné.

Záver

Язычество древней Руси je dielo, ktoré by nemalo chýbať v knižnici nielen slavistov a historikov, ale ani laikov, ktorí sa hlbšie zaujímajú o korene slovenskej a celkovo slovanskej kultúry. Je to encyklopédia úchvatných hypotéz a nesmierneho množstva zozbieraného materiálu. Pri čítaní je však dobré pamätať na to, že hoci Boris Rybakov položil základy, na ktorých dodnes stojíme, moderná veda medzičasom niektoré z jeho najodvážnejších architektonických konštrukcií prestavala.

RYBAKOV, B. A.: Язычество древней Руси. 3. vyd. Moskva : Академический проект, 2019. 640 s. ISBN 978-5-8291-2328-4