Panteón slovanských bohov XIV. - KARNA: Slovanská bohyňa smútku, sĺz, ľútosti, odplaty, osudu a znovuzrodenia

Karna - Slovanská bohyňa ľútosti a odplaty

V tieni žiarivých bohýň ako Živa, Vesna či Lada stojí v modernom slovanskom panteóne postava, z ktorej vyžaruje hlboký smútok a pokora pred konečnosťou života. Karna býva označovaná za bohyňu žiaľu, sĺz, pohrebov a spomienok na zosnulých. Jej príbeh je však – podobne ako u mnohých iných slovanských bytostí – fascinujúcou ukážkou toho, ako sa staroveká poézia, jazykoveda a moderná fantázia dokážu zliať do jedného mýtu.

Hrana súcitu (Poviedka)

Zostatková energia Trhlín má svoju vlastnú, poetickú vôľu.

„Dejiny nie sú zaznamenávané v mramore, ako by si to priali králi. Sú vpísané do prachu bozkom zaschnutej krvi, do stvrdnutých sŕdc tých, ktorí prežili, a do ticha, ktoré nasleduje po zlyhaní bohov. Súcit je anomália. Je to najvzácnejšia mena smrteľníkov, pretože ho nemožno vyťažiť mečom ani vynútiť zákonom. Bohovia ho nepoznajú, povzneseným prekáža vo výpočtoch a ríše ho považujú za slabosť. A predsa... je to jediná zbraň, ktorá dokáže preťať adamantiové reťaze nevyhnutnosti. Prach pohlcuje ríše, armády sa menia na hnojivo pre burinu, no sú to chvíle tichej, bezmennej obety, čo trhajú samotné pradivo času a nútia prizerať sa aj samotnú Priepasť.“

– Felisin, Úvahy o páde, Zväzok IV.

Vojna Vládcov nebies: Keď sa otrokyňa stane kráľovnou oblohy

Válka Vládců nebes

Znovu sa stretávame s Janou Dorvinovou, ktorá uskutočňuje svoj cieľ – podrobiť si Vládcov nebies. Teraz vlastní letku šiestich vzducholodí. Ostatní sa ju snažia zničiť. V arktickom habitate – podmorskej základni — žije mladík Ryn. Veľmi túži uniknúť a stretnúť sa so skutočnými ľuďmi. Raz sa mu to podarí a so svojím inteligentným vznášadlom pristane na Lordovi Mordredovi. Jana sa medzitým snaží o spoluprácu s pozemskými komunitami mierovou cestou, pretože im chce pomôcť v boji s plesňami, ale nedarí sa jej to.

Honor Harringtonová: Ozveny cti (Znovuzrodenie hrdinky a vojna na dvoch frontoch)

Echoes of Honor (Ang. 1998)

Medzihviezdne médiá prinášajú šokujúci havenský príspevok: podrobný záznam popravy Honor Harringtonovej. Pobúrená Mantichorská aliancia je odhodlaná jej smrť pomstiť, lenže osem rokov doterajších bojov ju značne vyčerpalo, zatiaľ čo Haven teraz disponuje obmeneným veliteľským zborom, novými zbraňami a novou chuťou do boja. Vojna eskaluje. Nikto – ani „vševediaca“ havenská Štátna bezpečnosť – však netuší, že Honor žije, hoci s hŕstkou svojich ľudí uviazla na odľahlej väzenskej planéte s názvom Peklo. Je však odhodlaná vyvrátiť chvastavé tvrdenie Štátnej bezpečnosti, že z planéty nikdy neunikne ani myš, aj keby kvôli tomu mala Peklo prevrátiť hore nohami.

Historia regum Britanniae (De gestis Britonum)

De gestis Britonum (Ang. 1136)

Autor sám seba vo svojom diele uvádza pod latinizovaným menom Gaufridus Monemutensis (1100 − 1154), zároveň sa však charakterizuje ako „pudibundus Brito“, a dáva tak jasne najavo svoje sympatie k časti obyvateľov britského impéria, ktorí žili v 12. storočí spolu vo veľkej ríši legendárneho kráľa Artuša. Autor tohto slávneho diela, magister na univerzite v Oxforde a biskup vo Flintshire a vo Westminsteri, sleduje panovanie všetkých britských kráľov od Bruta, ktorý prežil pád Tróje, až po waleských kráľov vládnucich v 11. storočí. Plná jedna tretina jeho Histórie je však venovaná kráľovi Artušovi a čarodejníkovi Merlinovi, postavám, ktoré v nasledujúcich storočiach ožijú v celom rade historických i románových diel a stanú sa hrdinami nespočetných filmových a divadelných adaptácií.

Historická literatúra a historický román V.: Historicko-spoločenský a psychologický román - Keď dejiny zanechávajú jazvy na duši

Historicko-spoločenský a psychologický román

Zatiaľ čo dobrodružný historický román nás berie na bojisko a scottovský román nám ukazuje zrážku dvoch epoch, historicko-spoločenský a psychologický román presúva to najťažšie bojisko inam – do ľudského vnútra. V tomto žánri nie sú dejiny len kulisou alebo chronológiou udalostí. História a spoločenské zriadenie tu fungujú ako obrovský, neúprosný tlakový hrniec, ktorý formuje, deformuje a láme ľudskú psychiku.

Zrkadlá iných svetov VII.: Kyberpunk - Špičková technológia a úpadok spoločnosti (High Tech, Low Life)

Kyberpunk (Cyberpunk)

Kyberpunk je jedným z najštýlovejších, najvplyvnejších a vizuálne najvýraznejších subžánrov vedeckej fantastiky. Zatiaľ čo klasická sci-fi 20. storočia často snívala o utopickej budúcnosti a letoch ku hviezdam, kyberpunk strhol pohľad čitateľov späť na Zem – priamo do špinavých, neónom ožiarených ulíc preľudnených metropol. Jeho podstatu dokonale definuje slávne heslo: „High tech, low life“ (Špičková technológia, nízka životná úroveň). Ukazuje budúcnosť, kde síce máme k dispozícii neuveriteľné technologické zázraky, no ľudská morálka, empatia a sociálna spravodlivosť klesli na samotné dno.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť VI.: Panónia a Návrat: Syntetické Slzy (Poviedka)

Cesta do Panónie pripomínala dobrovoľný zostup do tráviaceho traktu obrovského, zmutovaného predátora. Hranice tohto sektora netvorili betónové múry ani oceľové ploty. Tvorila ich hradba z husto spletených, dýchajúcich stromov. Ich kmene v tme svetielkovali chorobným, bioluminiscenčným svitom. Všadeprítomný, ťažký zápach potu, agresívnych chemikálií a rozkladajúcej sa biomasy útočil na moje zmysly ako fyzická facka do tváre. V tomto svete neexistovali žiadne rovné línie ani sterilné povrchy. Každá ulica, každý chodník pulzoval vlastným, nepravidelným tepom.

Namiesto tvrdého asfaltu mi pod topánkami mľaskal mäkký, pórovitý povrch pripomínajúci kožu. Budovy na okraji mestečka nevyrastali z tehál a malty. Formovalo ich geneticky upravené mäso, zviazané hrubými úponmi a silnými šľachami. Namiesto bežných dverí sa otvárali slizké zvierače, namiesto okien na mňa hľadeli slepé, potiahnuté blany.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť V.: Austrum, Tikanie Osudu (Poviedka)

Podzemný tunel z rádioaktívnej Zemje vyúsťoval do celkom iného, bizarnejšieho sveta. Tma nečakane ústila do oslnivej renesančnej nádhery, kde namiesto kyselinového dažďa alebo dusivého naftového smradu vládla všadeprítomná vôňa lešteného dreva, včelieho vosku a jemného hodvábneho oleja. Austrum. Mesto, v ktorom sa čas nestal len obyčajnou fyzikálnou veličinou, ale priam fanatickým náboženstvom.

Vstúpil som na precízne dláždené námestie. Architektúra pripomínala staré florentské paláce z kníh dejepisu, no každý mramorový stĺp, každá rímsa a každá kamenná socha ukrývali tisíce mosadzných páčok, drobných pružín a ťažkých závaží. Namiesto prešporských neónov tu žiarili leštené zrkadlá usmerňujúce slnečný svit, namiesto počítačových obrazoviek neúnavne klopali mechanické ukazovatele. A všade – absolútne všade – rezonoval neustály, neúprosný tikot. Tik-tak, tik-tak. Znel v dlažbe pod nohami, v mramorových stenách aj v mojich pľúcach. Tento zvuk sa človeku zažral pod kožu po piatich minútach a prinášal so sebou stiesňujúci pocit, že smrť prichádza s každým pohybom sekundovej ručičky.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť IV.: Zemja, zelená žiara zrady (Poviedka)

Atómový monorail prerezával rannú, hustú hmlu ako nablýskaná, chrómovaná ihla. Keď pred nami z hmly vyrástla silueta Zemje, nadobudol som nepríjemný pocit, že hľadím na maľovaný transparent z hlúpej reklamnej brožúry na lízanky a rodinné šťastie. Všade naokolo sa rozprestierala falošná utópia inšpirovaná estetikou päťdesiatych rokov. Dokonale pokosené zelené trávniky, domčeky v pastelových odtieňoch mäty či jahodovej peny a na príjazdových cestách vznášadlá s obrovskými chrómovanými plutvami. Nad tým všetkým žiaril umelý úsmev obrovskej holografickej gazdinky na bilborde, ktorá okoloidúcich lákala na nový typ atómovej práčky zaručujúcej čistotu.

Všetko na povrchu vyzeralo sterilne, sladko a neobyčajne bezpečne. Dokonalý svet bez špiny a zločinu.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť III.: Danubia, olej, krv a oceľ (Poviedka)

Kolesá ťažkého nákladného vlaku s piskotom brzdili o zhrdzavené koľajnice, až kým súprava s mohutným zadunením definitívne nezastavila. Vystúpil som z vagóna priamo do mračna štipľavého, čierneho dymu. Pľúca okamžite zaprotestovali sériou suchých kašľov. Prešporok dýchal syntetickou chémiou a Vindobona pompéznou parou, no Danubia chutila úplne inak. Zastúpenie tu mala čistá, nefalšovaná nafta, všadeprítomný prach a surové, bezhlavé násilie. Vyzeralo to tu ako na nekonečnom vojnovom fronte z dvadsiatych rokov, ktorý zamrzol v čase, no zabudol prestať strieľať a zabíjať.

Oblohu neustále zakrýval ťažký, nepriehľadný závoj sadzí z gigantických rafinérií chŕliacich oheň a dym. Ľudia na stanici nekráčali. Predierali sa hlbokým, lepkavým blatom v ťažkých vojenských kabátoch, s očami ukrytými za ochrannými leteckými okuliarmi. Namiesto elegantných taxíkov tu premávali opancierované transportéry s guľometnými hniezdami na strechách, pripravené kedykoľvek spustiť paľbu.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť II.: Vindobona, para a mosadzná šľachta (Poviedka)

Rýchlovlak na magnetických koľajniciach pretínal nočnú krajinu ako strieborná ihla zapichnutá do hnijúceho tkaniva. Prešporok s jeho vyblikanými neónmi a rozliatou kyselinou zostával ďaleko za mojím chrbtom. Cez okno vagóna som sledoval meniacu sa scenériu. Neónové tiene ustupovali hustej, mliečnobielej pare, valiacej sa z obrovských ventilačných šachiet Vindobony. Ak Prešporok reprezentoval umierajúci kybernetický sen plný zúfalstva, Vindobona stelesňovala pompézny pomník starým časom, bohato obložený mosadzou a napumpovaný horúcim vzduchom a ešte horúcejšou aroganciou.

Vindobona. Mesto, kde sa čas zastavil kdesi v devätnástom storočí, no mechanika a parné inžinierstvo sa zbláznili. Namiesto kremíkových čipov tu vládli ozubené kolieska, tlakomery a všadeprítomná meď. Ak ste v tomto meste nenosili vo vrecku hodinky s priemerom lodného kormidla a aspoň jedno leštené mechanické oko, miestna šľachta na vás hľadela ako na toxický odpad.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť I.: Tiene, Neón a Kyselinový Dážď (Poviedka)

Kyselinový dážď neúprosne bičoval popraskané sklo môjho okna, akoby sa snažil zmyť hriechy celého mesta. Kvapky leptali špinu na parapete a zanechávali za sebou sivé, dymiace šmuhy pripomínajúce slzy starých, unavených bohov. Neónová reklama na syntetické pľúca od korporácie BioDanubia vrhala do tmavej miestnosti pulzujúce červené svetlo. Fungovala ako obrovská, krvácajúca tepna nad celým Prešporkom.

Sedel som za poškriabaným oceľovým stolom, v pravej ruke zvieral pohár lacnej syntetickej whisky a v ľavej dymiacu cigaretu. Hlava mi trešťala po včerajšej noci. Márne som sa snažil utopiť spomienky v alkohole. Toto mesto nikdy nezabúda a nikomu neodpúšťa. Iba vám vystaví účet vo chvíli, keď máte prázdne vrecká.

Panteón slovanských bohov XIII. - PERPERUNA: Slovanská bohyňa dažďa a manželka hromovládcu

Perperuna - Slovanská bohyňa dažďa a plodnosti

Ak by sme v slovanskom panteóne hľadali božstvo, od ktorého v časoch najväčšej núdze doslova závisel život a smrť celej dediny, bola by to Perperuna (známa aj pod menami Dodoľa, Peperuda, Preperuša či Dudula). Zatiaľ čo iné bohyne sa starali o zrelosť klasov alebo jarné prebúdzanie, Perperuna mala vo svojej moci zoslať na vyprahnutú zem to najdôležitejšie – dážď.

Tri hlavy draka Vínopiča a Pračanská studňa (Poviedka)

„To vaše... slávne víno...“ zašepkal drak.

„Pýtate sa, aká je skutočná cena za zabitie draka? Ríšski kronikári vám budú básniť o požehnaných mečoch, pradávnych proroctvách a hrdinoch zrodených z hviezdneho prachu. Klamú. Zvíťaziť nad nadpozemským stvorením nevyžaduje žiadnu vznešenosť. Vyžaduje to len zúfalstvo tak hlboké, že prekoná strach z ohňa, a trpezlivosť zeme, ktorá do seba ochotne vsiakne dračiu krv presne tak isto, ako tú ľudskú. Tí, čo vládnu nebesiam, si myslia, že smrteľníci sú len úrodou čakajúcou na zber. V svojej arogancii však zabúdajú na najstaršie pravidlo alchýmie prežitia: aj tá najposlednejšia potrava dokáže v správnej tme vykvasiť v jed, ktorý napokon spáli samotné hrdlá nesmrteľných.“

– Kľučka, Úvahy o anatómii moci (Zlomky z utajených pračanských análov)