Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť V.: Austrum, Tikanie Osudu (Poviedka)

Podzemný tunel z rádioaktívnej Zemje vyúsťoval do celkom iného, bizarnejšieho sveta. Tma nečakane ústila do oslnivej renesančnej nádhery, kde namiesto kyselinového dažďa alebo dusivého naftového smradu vládla všadeprítomná vôňa lešteného dreva, včelieho vosku a jemného hodvábneho oleja. Austrum. Mesto, v ktorom sa čas nestal len obyčajnou fyzikálnou veličinou, ale priam fanatickým náboženstvom.

Vstúpil som na precízne dláždené námestie. Architektúra pripomínala staré florentské paláce z kníh dejepisu, no každý mramorový stĺp, každá rímsa a každá kamenná socha ukrývali tisíce mosadzných páčok, drobných pružín a ťažkých závaží. Namiesto prešporských neónov tu žiarili leštené zrkadlá usmerňujúce slnečný svit, namiesto počítačových obrazoviek neúnavne klopali mechanické ukazovatele. A všade – absolútne všade – rezonoval neustály, neúprosný tikot. Tik-tak, tik-tak. Znel v dlažbe pod nohami, v mramorových stenách aj v mojich pľúcach. Tento zvuk sa človeku zažral pod kožu po piatich minútach a prinášal so sebou stiesňujúci pocit, že smrť prichádza s každým pohybom sekundovej ručičky.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť IV.: Zemja, zelená žiara zrady (Poviedka)

Atómový monorail prerezával rannú, hustú hmlu ako nablýskaná, chrómovaná ihla. Keď pred nami z hmly vyrástla silueta Zemje, nadobudol som nepríjemný pocit, že hľadím na maľovaný transparent z hlúpej reklamnej brožúry na lízanky a rodinné šťastie. Všade naokolo sa rozprestierala falošná utópia inšpirovaná estetikou päťdesiatych rokov. Dokonale pokosené zelené trávniky, domčeky v pastelových odtieňoch mäty či jahodovej peny a na príjazdových cestách vznášadlá s obrovskými chrómovanými plutvami. Nad tým všetkým žiaril umelý úsmev obrovskej holografickej gazdinky na bilborde, ktorá okoloidúcich lákala na nový typ atómovej práčky zaručujúcej čistotu.

Všetko na povrchu vyzeralo sterilne, sladko a neobyčajne bezpečne. Dokonalý svet bez špiny a zločinu.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť III.: Danubia, olej, krv a oceľ (Poviedka)

Kolesá ťažkého nákladného vlaku s piskotom brzdili o zhrdzavené koľajnice, až kým súprava s mohutným zadunením definitívne nezastavila. Vystúpil som z vagóna priamo do mračna štipľavého, čierneho dymu. Pľúca okamžite zaprotestovali sériou suchých kašľov. Prešporok dýchal syntetickou chémiou a Vindobona pompéznou parou, no Danubia chutila úplne inak. Zastúpenie tu mala čistá, nefalšovaná nafta, všadeprítomný prach a surové, bezhlavé násilie. Vyzeralo to tu ako na nekonečnom vojnovom fronte z dvadsiatych rokov, ktorý zamrzol v čase, no zabudol prestať strieľať a zabíjať.

Oblohu neustále zakrýval ťažký, nepriehľadný závoj sadzí z gigantických rafinérií chŕliacich oheň a dym. Ľudia na stanici nekráčali. Predierali sa hlbokým, lepkavým blatom v ťažkých vojenských kabátoch, s očami ukrytými za ochrannými leteckými okuliarmi. Namiesto elegantných taxíkov tu premávali opancierované transportéry s guľometnými hniezdami na strechách, pripravené kedykoľvek spustiť paľbu.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť II.: Vindobona, para a mosadzná šľachta (Poviedka)

Rýchlovlak na magnetických koľajniciach pretínal nočnú krajinu ako strieborná ihla zapichnutá do hnijúceho tkaniva. Prešporok s jeho vyblikanými neónmi a rozliatou kyselinou zostával ďaleko za mojím chrbtom. Cez okno vagóna som sledoval meniacu sa scenériu. Neónové tiene ustupovali hustej, mliečnobielej pare, valiacej sa z obrovských ventilačných šachiet Vindobony. Ak Prešporok reprezentoval umierajúci kybernetický sen plný zúfalstva, Vindobona stelesňovala pompézny pomník starým časom, bohato obložený mosadzou a napumpovaný horúcim vzduchom a ešte horúcejšou aroganciou.

Vindobona. Mesto, kde sa čas zastavil kdesi v devätnástom storočí, no mechanika a parné inžinierstvo sa zbláznili. Namiesto kremíkových čipov tu vládli ozubené kolieska, tlakomery a všadeprítomná meď. Ak ste v tomto meste nenosili vo vrecku hodinky s priemerom lodného kormidla a aspoň jedno leštené mechanické oko, miestna šľachta na vás hľadela ako na toxický odpad.

Viktor - Detektívna kancelária Prešporok, Časť I.: Tiene, Neón a Kyselinový Dážď (Poviedka)

Kyselinový dážď neúprosne bičoval popraskané sklo môjho okna, akoby sa snažil zmyť hriechy celého mesta. Kvapky leptali špinu na parapete a zanechávali za sebou sivé, dymiace šmuhy pripomínajúce slzy starých, unavených bohov. Neónová reklama na syntetické pľúca od korporácie BioDanubia vrhala do tmavej miestnosti pulzujúce červené svetlo. Fungovala ako obrovská, krvácajúca tepna nad celým Prešporkom.

Sedel som za poškriabaným oceľovým stolom, v pravej ruke zvieral pohár lacnej syntetickej whisky a v ľavej dymiacu cigaretu. Hlava mi trešťala po včerajšej noci. Márne som sa snažil utopiť spomienky v alkohole. Toto mesto nikdy nezabúda a nikomu neodpúšťa. Iba vám vystaví účet vo chvíli, keď máte prázdne vrecká.

Panteón slovanských bohov XIII. - PERPERUNA: Slovanská bohyňa dažďa a manželka hromovládcu

Perperuna - Slovanská bohyňa dažďa a plodnosti

Ak by sme v slovanskom panteóne hľadali božstvo, od ktorého v časoch najväčšej núdze doslova závisel život a smrť celej dediny, bola by to Perperuna (známa aj pod menami Dodoľa, Peperuda, Preperuša či Dudula). Zatiaľ čo iné bohyne sa starali o zrelosť klasov alebo jarné prebúdzanie, Perperuna mala vo svojej moci zoslať na vyprahnutú zem to najdôležitejšie – dážď.

Tri hlavy draka Vínopiča a Pračanská studňa (Poviedka)

„To vaše... slávne víno...“ zašepkal drak.

„Pýtate sa, aká je skutočná cena za zabitie draka? Ríšski kronikári vám budú básniť o požehnaných mečoch, pradávnych proroctvách a hrdinoch zrodených z hviezdneho prachu. Klamú. Zvíťaziť nad nadpozemským stvorením nevyžaduje žiadnu vznešenosť. Vyžaduje to len zúfalstvo tak hlboké, že prekoná strach z ohňa, a trpezlivosť zeme, ktorá do seba ochotne vsiakne dračiu krv presne tak isto, ako tú ľudskú. Tí, čo vládnu nebesiam, si myslia, že smrteľníci sú len úrodou čakajúcou na zber. V svojej arogancii však zabúdajú na najstaršie pravidlo alchýmie prežitia: aj tá najposlednejšia potrava dokáže v správnej tme vykvasiť v jed, ktorý napokon spáli samotné hrdlá nesmrteľných.“

– Kľučka, Úvahy o anatómii moci (Zlomky z utajených pračanských análov)

Vládcovia z nebies: Fascinujúci pohľad na postapokalyptickú tyraniu v oblakoch

Vládcovia z nebies

Genetické vojny premenili Zem na zamorenú pustinu. Obrovské vzducholode ovládajú podrobené pozemné osady. Ohrozenie mutovanou vegetáciou a šelmami prinúti obyvateľov feministickej osady Minerva vzoprieť sa nadvláde Nebeských Lordov. Ich vzbura je kruto potlačená a Jana Dorvinová, bojovníčka z Minervy, je zajatá a odvezená na palubu Nebeského Lorda. Čaká ju osud horší ako smrť. Ako otrokyňa z krajiny, ale predovšetkým ako žena, je považovaná za menejcennú a vyzerá to, že zvyšok života strávi ako obeť sexuálnych chúťok otrokov. Ale žiadna Minervanka nie je otrokyňou príliš dlho...

Honor Harringtonová: V rukách nepriateľa (Keď sa vojna stáva osobnou)

In Enemy Hands (Ang. 1996)

Honor Harringtonová už musela čeliť vojenským útokom, atentátom, politickým pomstám a súbojom. Strieľali na ňu snáď všetkým, od klasickej pištole až po graser, prežila zničenie vesmírnej lode a nadelila si kopu osobných nepriateľov, ktorí boli ochotní urobiť čokoľvek, aby ju zničili – a všetko prežila. Tentoraz však Ľudová republika Haven konečne našla admirála, ktorý vie vyhrávať bitky, a Honor sa pri plnení rozkazov dostane priamo do jeho pasce. Tvárou v tvár početnejšiemu nepriateľovi s oveľa väčšou palebnou silou má len dve možnosti: sledovať, ako sú ľudia, ktorým velí, masakrovaní v zbytočnom boji... alebo sa spolu s nimi vzdať „ľudákom“.

Ľudová armáda jej síce sľúbi, že so zajatcami sa bude zaobchádzať slušne, ale hlavné slovo majú politici a skôr, než sa Honor nazdá, ocitne sa na palube bojového krížnika smerujúceho na väzenskú planétu s príznačným názvom Peklo... kde má byť popravená. Je oddelená od ostatných dôstojníkov aj od svojho stromového kocúra Nimitza, vystavená systematickému ponižovaniu a jej budúcnosť sa zdá byť pochmúrna a krátka. Honor Harringtonová však nepatrí medzi tých, ktorí sú zvyknutí sa vzdať.

Nahí a mŕtvi: Keď z hrdinstva zostane len prach, blato a zúfalstvo

The Naked and the Dead (US 1948)

Nezmyselnosť tohto konania je ohlušujúca: majú zomrieť na ostrovčeku, o ktorom nikdy nepočuli, podľa rozkazov generálov, ktorí sedia niekde v tyle. Sú zradení, zlomení a opustení, takmer pochovaní pod vrstvou blata a krvi na miestach, kde každý krok môže byť posledným. Moloch vojenskej mašinérie drviacej ich životy je vykreslený s brutálnou úprimnosťou. Každý z nich – radoví vojaci ako Goldstein alebo Valsen, cynický seržant Croft aj odmeraný poručík Hearn – musia čeliť momentom, keď život visí na vlásku náhody. Sú vytrhnutí zo svojich domácich zvykov, do vojny si so sebou priniesli všetky svoje slabosti. Niektorí z nich sa neznášajú, medzi nimi sú zradcovia, bezohľadní aj pomstychtiví. Nikto nemá hrdinské sny, radšej by prežili. Čoskoro im dôjde, že smrť jedného človeka má veľmi malú, vlastne žiadnu váhu, a osudy jednotlivcov sa nepochopiteľne spoja do vyššieho, snáď nesmrteľného celku. Vojna, ktorá je vždy masakrom, sa stala aj zrkadlom ľudskosti.

Róbert Letz: Slovenské dejiny VI. (1945 – 1992)

Slovenské dejiny VI. (SK 2021)

Šiesty diel zachytáva obdobie slovenských dejín druhej polovice 20. storočia, presnejšie od skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, s miernym presahom na niektorých miestach. Je to časový úsek, ktorého drvivá väčšina spadá do neľahkej doby, keď bol na Slovensku nastolený totalitný komunistický režim s jeho neblahými následkami pre všetky sféry slovenskej spoločnosti.

Text je rozdelený do troch častí (hláv), pričom prvá je venovaná krátkemu úseku rokov 1945-1948, druhá nasledujúcemu obdobiu do zlomového roku 1968 a posledná do rozpadu ČSFR a vzniku dvoch nových štátov na začiatku 90. rokov.

Historická literatúra a historický román IV.: Dobrodružný historický román - Keď sa prach archívov mení na zvírený prach bojiska

Dobrodružný historický román

Zatiaľ čo klasický (scottovský) historický román nás učí chápať neúprosné hybné sily dejín a biografický román pátra po psychologickej hĺbke skutočných osobností, dobrodružný historický román má iný, oveľa priamočiarejší a živelnejší cieľ: zrýchliť nám tep. Je to žáner, v ktorom sa história nenosí v bielych rukavičkách. Naopak, páchne pušným prachom, potom, krvou a oceľou. Dejiny tu nefungujú len ako učebnicové pozadie, ale stávajú sa veľkolepým, nebezpečným ihriskom pre hrdinstvo, zradu a akciu.

Zrkadlá iných svetov VI.: Dystópia - Zrkadlo našich najtemnejších obáv z budúcnosti

Temné vízie: Dystópia a údržba moci

Túžba po vytvorení dokonalej spoločnosti sprevádza ľudstvo od nepamäti. Thomas More tento ideál v 16. storočí nazval Utópia (z gréckeho „dobré miesto“, no zároveň aj „miesto, ktoré neexistuje“). Ak však utópiu preklopíme do jej temného, nočného protikladu, dostaneme dystópiu.

Dystopická literatúra a film (často radená pod sci-fi, hoci môže fungovať aj ako samostatný žáner špekulatívnej fikcie) neopisuje svet zničený globálnou katastrofou, ako je to v postapokalyptike. Naopak, opisuje svet, ktorý „funguje“ až príliš dobre, no za cenu straty ľudskosti, slobody a individuality. Je to varovanie pred tým, kam až môže zájsť snaha o absolútny poriadok a kontrolu.

Panteón slovanských bohov XII. - DANA: Slovanská bohyňa vôd, riek a očisty (alebo ozvena dávnych vekov?)

DANA

Zatiaľ čo Vesna prináša jar a Živa úrodu, bez vody by žiaden život nebol možný. V modernom slovanskom panteóne, novopohanských hnutiach a folklórnych rekonštrukciách je vládkyňou tohto kľúčového živlu Dana. Býva uctievaná ako bohyňa vody, riek, prameňov, dažďa a vnútornej i vonkajšej očisty. Jej príbeh je však z historického hľadiska mimoriadne fascinujúci, pretože balansuje na tenkej hranici medzi skutočným starovekým kultom a lingvistickým nedorozumením.

Žblnk z Jurského šúru a vojaci z Prešporskej posádky (Poviedka)

Žblnk sa zastavil pred seržantom

„História tohto kúska zeme je zapísaná v blate, a blato je, ako vieme, len prach, ktorý sa napil sĺz. Jurský šúr nie je len les. Je to jazva na tvári Panónie, miesto, kde Starí bohovia utiekli pred železom a pluhom. Hovorí sa, že je to posledný prales v Európe. Ja hovorím, že je to posledný cintorín, ktorý ešte dýcha.“

– Cisárske kroniky mesta Prešporok, Imrich z Devína