![]() |
| Posledné nite Javu (SK, 2026) |
V Jave, svete živých, už týždne nevyšlo slnko. Nebola to však obyčajná noc ani hustá zimná hmla. Bola to hmatateľná, ťažká tma, ktorá páchla po hnijúcom lístí a zrazenej krvi. Vtáky prestali spievať, dobytok v maštaliach odmietal žrať a len tupo, so skleným zrakom civel do kútov.
V malej drevenici na okraji dediny sedela Živa. Jej prsty sa mechanicky, až v horúčkovitom tranze, pohybovali po krosnách. Ako kňažka Mokoše, Veľkej matky a spriadačky osudu, sa snažila utkať ochranný vzor pre svoju osadu. No niečo bolo zle. Ľanové nite, ktoré ešte ráno žiarili čistotou, sa jej pod prstami menili. Boli vlhké, slizké a farbili sa do čierna.
Zrazu krosná stíchli. Živa s hrôzou sledovala, ako z drevenej sošky Mokoše, vyrezanej zo starého duba, začala vytekať hustá, zapáchajúca tekutina.







