Pohanstvo starých Slovanov (Язычество древних славян)

 

Язычество древних славян (RUS 2020)

Dielo Язычество древних славян predstavuje jeden z najambicióznejších pokusov o komplexnú rekonštrukciu predkresťanského duchovného sveta Slovanov. Boris Rybakov, v tom čase prominentný sovietsky archeológ a historik, si stanovil obrovský cieľ: vystopovať genézu slovanského náboženského myslenia od hlbokého praveku (paleolitu a mezolitu) až po vznik ranej štátnosti. Mnou hodnotené vydanie je z roku 2020, ide o reprint pôvodného klasického diela, ktoré prvýkrát uzrelo svetlo sveta v roku 1981 (v nadväznosti na ďalšiu prácu Pohanstvo starej Rusi z roku 1987). Tento kontext je pre zhodnotenie kľúčový, pretože vedecké poznanie sa od 80. rokov 20. storočia výrazne posunulo.

Boris Aleksandrovič Rybakov: Pohanstvo starých Slovanov | ✮✮✮✮

Язычество древних славян (RUS 1981, 2013, 2020)

Rybakovovým najznámejším teoretickým prínosom v tejto knihe je trojfázový evolučný model vývoja slovanského náboženstva, ktorý odvodil zo stredovekého kázňového textu (tzv. Slovo svätého Grigorija):

1. Doba upírov a berégýň: Najstaršia, animistická a lovecko-zberačská fáza, v ktorej Slovania uctievali prírodných duchov, démonov a personifikované sily dobra (beregyne) a zla (upíri).
2. Kult Roda a rožaníc: Stredná, poľnohospodárska fáza. Tu Rybakov prichádza so svojou najodvážnejšou a najviac diskutovanou tézou. Boha Roda povyšuje na najvyššieho stvoriteľa (demiurga), univerzálneho boha nebies a plodnosti, ktorý stál nad všetkými ostatnými božstvami a predstavoval akýsi slovanský predobraz monoteizmu.
3. Kult Perúna: Neskorá fáza spojená s vojenskou demokraciou a vznikom štátnosti, kedy sa do popredia dostáva boh hromu a vojny, uctievaný predovšetkým kniežacou družinou (napr. v prostredí Kyjevskej Rusi).

Keďže priamych dobových písomných prameňov o slovanskom pohanstve je absolútne minimum, autor sa musel oprieť o interdisciplinárny prístup. Rybakovova erudícia sa naplno prejavila v jeho odvahe spájať rôzne disciplíny:

1. Archeológia: Analýza svätýň, pohrebísk a artefaktov (známa je jeho rozsiahla interpretácia Zbručského idolu ako zobrazenia makrokozmu).
2. Etnografia a folklór: Autor bravúrne hľadal relikty pohanstva v ruských rozprávkach, bylinách a najmä v ľudovom umení (výšivky, rezbárstvo, tradičná architektúra).
3. Symbolika a kalendáre: Známy je jeho pokus dešifrovať znaky na keramike (napr. na nádobe z čerňachovskej kultúry z obce Romaški) ako zložité poľnohospodárske kalendáre starých Slovanov.

Hoci kniha v čase svojho vzniku pôsobila monumentálne a dodnes fascinuje laických nadšencov, moderná slavistika, religionistika a archeológia (autori ako L. Klejn, V. J. Petruchin, A. Gieysztor či českí bádatelia M. Téra a Z. Váňa) podrobujú Rybakovove závery ostrej kritike.

Pohanstvo starých Slovanov

Rybakovov trojfázový model je dnes vnímaný ako umelý konštrukt prispôsobený vtedajšej sovietskej doktríne o lineárnom vývoji spoločnosti (od prvotnopospolnej cez poľnohospodársku po triednu). Náboženstvo sa historicky nevyvíja v takýchto úhľadných, oddelených skokoch. Jeho povýšenie Roda na najvyššieho stvoriteľa moderná veda takmer jednohlasne odmieta. Jazykovedná a textová analýza prameňov ukazuje, že Rod nebol univerzálnym stvoriteľom vesmíru, ale skôr menším démonom osudu, zosobnením rodovej kontinuity či ochranným duchom predkov. Rybakov tu pramene nadinterpretoval podľa vlastného želania. Často prekračoval hranice vedeckej opatrnosti. V geometrických vzoroch na ruských výšivkách z 18. a 19. storočia videl priame a nezmenené posolstvá z doby bronzovej či železnej, čo je z hľadiska vývoja ľudovej kultúry veľmi nepravdepodobné.

V diele je prítomná silná snaha ukázať starých Slovanov ako vysoko rozvinutú civilizáciu, ktorej teologické myslenie si v ničom nezadalo s antikou. Tento apriórny prístup viedol k neustálemu vylepšovaniu a systematizácii inak veľmi roztriešteného slovanského panteónu.

Tu by som uviedol niekoľko svojich výhrad. Dejiny a mýty tvoria chrbtovú kosť našej kolektívnej pamäti. Sú ako starý, divoký les – plný svetla i tieňov, zložitých ekosystémov a občas aj nepríjemných tŕňov. Problém nastáva v momente, keď sa tento prirodzený a komplexný organizmus snažíme vtesnať do presne orezaných foriem akejkoľvek ideológie, alebo keď ho začneme násilne presádzať do úplne cudzej zeminy.

Ideológie z podstaty veci neznášajú zložitosť. Potrebujú jasný naratív: absolútnych hrdinov a jednoznačných zloduchov, aby ospravedlnili svoje vlastné ciele. Historické udalosti a ľudské osudy sú však málokedy čiernobiele.

Ak začneme fakty osekávať tak, aby pasovali do našej súčasnej, či v minulosti do minulej,  politickej či svetonázorovej šablóny, nevytvárame históriu, ale propagandu. Zamlčovaním nepríjemných kontextov a vyzdvihovaním len toho, čo sa nám hodí, oberáme minulosť o jej najväčšiu hodnotu – o možnosť stať sa pre nás reálnym poučením. Ak si z minulosti urobíme len poslušnú slúžku prítomnosti, sme odsúdení opakovať tie isté chyby.

Mýty, povesti a historické špecifiká nie sú len obyčajné príbehy. Vyrástli z konkrétnej krajiny, z podnebia, z biedy i radostí predkov. Sú odpoveďou na špecifické podmienky daného priestoru. Snaha prispôsobiť naše vlastné príbehy a reálie cudzím trendom (či už historicky východným, západným, alebo dnešným globálnym) vedie k vyprázdneniu ich významu. Je to ako obliecť stredoeurópsku povesť do hollywoodskeho kostýmu – vznikne možno pekný, ale vnútorne prázdny a neautentický gýč. Týmto prispôsobovaním strácame svoj jedinečný kultúrny hlas a stávame sa len nevýraznou kópiou bez vlastných koreňov.

Ak sa z histórie a mýtov stane ideologická zbraň, prestávajú plniť svoju tmelivú funkciu. Namiesto toho, aby nám pomáhali pochopiť, odkiaľ pochádzame, stávajú sa bojiskom. Každá strana si začne privlastňovať tie časti dejín, ktoré vyhovujú jej videniu sveta, a z histórie sa stáva nástroj na kádrovanie toho, kto je správny a kto nesprávny vlastenec.

Skutočná úcta k vlastným dejinám a kultúrnemu dedičstvu spočíva v ich prijatí so všetkými ich chybami, protirečeniami a surovosťou. Znamená to mať odvahu pozrieť sa do zrkadla minulosti bez ideologicky zafarbených okuliarov a prijať naše mýty v ich pôvodnom, často drsnom kontexte. Len tak budeme vedieť, kým naozaj sme.

Pohanstvo starých Slovanov (aj vo svojom vydaní z roku 2020) zostáva fascinujúcim, čitateľsky pútavým a encyklopedicky obsiahlym dielom. Boris Rybakov zhromaždil bezprecedentné množstvo faktografického materiálu, ktorý by inak zostal roztrúsený v úzkych špecializovaných štúdiách. Z hľadiska súčasného stavu poznania už túto knihu nemožno vnímať ako úplne spoľahlivú učebnicu faktov. Je skôr ukážkou konkrétnej vedeckej paradigmy 20. storočia a monumentálnou, no z veľkej časti vyvrátenou hypotézou. Kniha je stále povinným čítaním pre hlbších záujemcov o slavistiku, no vyžaduje si od čitateľa veľkú dávku kritického odstupu.

RYBAKOV, B. A.: Язычество древних славян. 3. vyd. Moskva : Академический проект, 2020. 640 s. ISBN 978-5-8291-2214-0