Všetko na povrchu vyzeralo sterilne, sladko a neobyčajne bezpečne. Dokonalý svet bez špiny a zločinu.
Ibaže môj osobný Geigerov počítač, ukrytý hlboko pod kabátom, neustále ticho tikal. Prístroj vydával tichý, no nekompromisný rytmický zvuk: tik... tik-tik... tik. Zemja predstavovala nablýskanú rakovinu v peknom obale. Každý rodinný domček ukrýval vo svojej predzáhradke pod záhonom kvetov miniatúrny jadrový reaktor. Vzduch chutil po ozóne, horúcom kove a neviditeľnej, pomalej smrti, ktorá vám nenápadne menila DNA na nepoužiteľný guláš.
Vystúpil som na peróne zo skla a chrómu. Zastal som pri malom stánku s novinami, kde predavač v snehobielej zástere a s hrubými gumovými rukavicami ponúkal rannú tlač.
„Nádherný slnečný deň pre atómový vek, pane!“ zvolal na mňa s úsmevom, v ktorom jasne chýbali dva predné zuby, pravdepodobne následok vypadnutia z ožiarenia. „Prajete si čerstvý denník? Dnes na titulke písali o novom rekorde vo výrobe čistého plutónia!“
„Radšej mi daj balíček žuvačiek s príchuťou olova, šéfe,“ odvetil som cynicky a hodil mu na pult zopár zamazaných prešporských kreditov. „A preukáž mi láskavosť, nasmeruj ma ku komplexu Sektor Z. Hľadám starého priateľa, ktorý holduje nočným prechádzkam v podzemí.“
Predavačovi široký úsmev na sekundu úplne zamrzol. Narýchlo a nervózne sa poobzeral po peróne. „O takých veciach sa pod týmto umelým slnkom vôbec nerozpráva, pane. Všetko pod povrchom patrí štátu. Ale ak náhodou hľadáte starého Gilesa... skúste starú ventilačnú šachtu za čistiarňou odpadov. A dobre vám radím, kúpte si lepší Geigerov počítač. Ten váš tiká dosť zbesilo, znie to ako poplašný zvon.“
„Tento prístroj len vyjadruje môj osobný životný optimizmus,“ odvrkol som, pritiahol si golier kabáta, nechal mu drobné a vykročil priamo do pastelového raja.
Zostup do žiariaceho pekla
Prechádzka cez predmestie Zemje pripomínala bizarnú nočnú moru obalenú do lesklého celofánu. Na dokonale upravených trávnikoch sa hrali deti v olovených vestách s plastovými hračkami, kým ich matky v šatách s kvetinovým vzorom polievali zmutované kvety syntetickou vodou z hadice. Pod týmto úsmevným divadlom sa však ukrývala drsná, smrtiacia realita.
Za mestskou čistiarňou odpadov ležala zabudnutá industriálna zóna. Žiadny chróm, žiadne pastelové farby. Len hrdzavé oceľové pláty, zelenkasté pálivé kaluže a masívny kruhový poklop ventilačnej šachty, ukrytý v burine. Páčil som ho starým skrutkovačom tak dlho, kým zhrdzavený kov konečne nepovolil s hlasným škrípaním, pripomínajúcim otváranie rakvy.
Zostupoval som po vlhkom kovovom rebríku hlboko do útrob podzemného komplexu. Vzduch husto zapáchal spáleným plastom a vlhkým, plesnivým betónom. Tikanie môjho merača radiácie prešlo z pohodového ťukania do hysterického, neprerušovaného cvakania.
Na samom dne šachty sa rozprestierala spleť úzkych chodieb. Steny svetielkovali slabým, prirodzeným zeleným svitom, nepotrebujúc žiarovky. Išlo o hrubý, fosforeskujúci nános rádioaktívneho prachu.
„Ešte pár minút v tomto rozprávkovom tuneli a budem v tme svietiť ako posratý vianočný stromček,“ zamrmlal som si pre seba a vytiahol revolver do pohotovostnej polohy.
Po desiatich minútach chôdze som objavil masívne olovené dvere. Na ich hrubom povrchu sa vynímala vrstva hrdze a vyblednutý žlto-čierny symbol radiácie. Zdvihol som päsť a trikrát za sebou som tvrdo udrel na kov.
Dvere sa s ťažkým rachotom pootvorili. V úzkej štrbine sa objavila zničená tvár.
Ak Zemja hore reprezentovala slnečnú utópiu, chlap predo mnou stelesňoval jej skutočný účet za elektrinu. Giles. Miestny špekulant a priekupník so zakázanou technikou. Na hlave mu zostali len zriedkavé, vypadávajúce trsy sivých vlasov, pokožka niesla jasné pľuzgierovité popáleniny z ožiarenia a oči pretínali prasknuté, krvavé žilky.
„Viktor...“ zachrčal a ustúpil dnu. „Vchádzaj rýchlo. Ten vzduch vonku... priam vraždí.“
„Ty vyzeráš, kamoš, že ťa vraždí aj tvoj vlastný tieň, Giles,“ povedal som a vkročil do jeho tmavého úkrytu, pričom som dvere za sebou ťažko zabuchol.
Miestnosť pripomínala sklad vyradeného, nelegálneho vojenského materiálu. Všade ležali hrubé olovené debny, rozbité Geigerove počítače a prázdne ampulky s jódovými tabletkami. Giles sa ťažko, s dechtovým kašľom posadil na vyradenú debnu od munície. Ruky sa mu viditeľne a nekontrolovateľne triasli.
Vytiahol z vrecka špinavú vreckovku a priložil si ju ku ústam. Keď ju odtiahol, zostal na nej tmavý, krvavý fľak. Utieral si krvácajúce ďasná.
„Ten stroj roztrhá celý svet na kusy. Kto vlastní Prométea, drží pod krkom každé jedno mesto v sektore,“ chripľavo zakašľal informátor.
„Prichádzaš neskoro, detektív,“ pokračoval Giles a schmatol z rozheganého stola hrubý zväzok zažltnutých výkresov a starých mikrofilmov. „Mám tu plány jadra. Všetky podrobné schémy, ktoré Kováč skopíroval pred svojou... mechanickou smrťou v tej nablýskanej vzducholodi.“
„Kto ťa takto zriadil, Giles? A pre koho vlastne pracuje ten nablýskaný anjel smrti menom Elara Varga?“ opýtal som sa, podišiel k stolu a hodil mu balíček čerstvých jódových ampuliek spolu so zväzkom kreditov z Prešporka.
Giles sa chytil ampuliek ako utápajúci sa stebla slamy. Okamžite jednu prehltol. „Elara? Tá suka nikdy nepracovala pre žiadnu váženú rodinnú firmu, Viktor. Hrá svoju vlastnú, zvrátenú hru. Patrí k tajnému syndikátu, ktorý spája radikálov zo všetkých šiestich miest. Nechcú Prométea predať najvyššej ponuke. Nechcú z neho vyrábať lacnú elektrinu pre davy.“
„Chcú ho odpáliť a spraviť veľký ohňostroj,“ dopovedal som zaňho, spájajúc si kúsky skladačky.
„Presne tak!“ Giles sa divoko rozkašľal, až ho napínalo. „Ak Prométeus dosiahne kritickú hmotu v centrálnej uzlovej stanici, pošle masívny energetický šok cez celú sieť. Prešporok zhasne a utopí sa v tme, Vindobona vybuchne pod tlakom neovládateľnej pary, Danubiu zaleje horiaca, vriaca nafta. Vymažú akúkoľvek konkurenciu a získajú absolútny mocenský monopol nad tým, čo zostane z popola. Elara zosobňuje hlavnú architektku celého tohto pekelného plánu.“
Zovrel som päsť tak pevne, až mi v kĺboch prasklo. Elara Varga. Hrala to so mnou od úplne prvého momentu, kedy vôbec vkročila do mojej zafajčenej kancelárie. Použila ma ako súkromného, hlúpeho kuriéra, ktorý jej odstraňoval prekážky, čistil cestu a zbieral kúsky puzzle, riskujúc pri tom vlastný krk.
„Kde sa nachádza centrálne jadro?“ opýtal som sa chladne, s prázdnym pohľadom upretým na stenu.
Giles ukázal trasúcim sa prstom na výkres. „Priamo tu. V podzemnom reaktore Sektora Z. Ale neprejdeš tam živý. Už o tebe určite vedia.“
Olovo a urán
Slová starého špekulanta ešte ani nedozneli v zatuchnutom vzduchu, keď olovené dvere úkrytu vyleteli z pántov s ohlušujúcim nárazom, ktorý mi zaliehal v ušiach. Heavy metalový zvuk trhajúceho sa hrubého kovu preťal doterajšie ticho podzemia.
Do miestnosti okamžite vtrhli štyria muži. Vypadali ako bezcitné monštrá z hlbín oceánu. Oblečené mali masívne, extrémne ťažké obleky z hrubého olova, hlavy ukryté v okrúhlych plynových prilbách so silnými, nepriehľadnými sklenými zorníkmi. V rukách zvierali masívne útočné pušky s rozšírenými hlavňami určené na demoláciu.
„Čističi!“ vykríkol Giles a hodil sa za debnu v snahe ukryť sa.
Páliť začali okamžite, bez akéhokoľvek varovania. Z hlavní ich zbraní nevyletovali obyčajné projektily. Išlo o špeciálne náboje s jadrom z oslabeného uránu. Pri náraze do betónových stien vytvárali jasné, zelenkavé blesky a rozstrekovali okolo seba oblaky žeravých, vysoko rádioaktívnych iskier.
„Dole k zemi!“ zreval som a preskočil kovový stôl.
Uránová strela preletela presne cez miesto, kde som pred sekundou stál. Náraz roztrhal železný stôl ako tenký papier a zasypal ma žeravými, horúcimi črepinami. Vzduchom sa okamžite rozšíril odporný chemický smrad pripomínajúci spálenú gumu a ozón.
Vytiahol som svoj revolver z puzdra. Olovené guľky proti ich ťažkému pancieru znamenali asi toľko, čo hádzanie hrachu proti tehlovej stene. Potreboval som mieriť absolútne presne.
Prvý agent neohrozene postupoval vpred, jeho ťažké olovené čižmy duneli na betóne. Zdvihol som zbraň, počkal na moment, kedy sa naklonil, hľadajúc ma v dyme, a zamieril priamo na sklený zorník jeho prilby.
Výstrel preťal priestor. Ťažká strela roztrieštila nepriestrelné sklo zorníka. Agent sa inštinktívne chytil za prilbu, z ktorej sa okamžite začal valiť dym. Strelivo roztrhalo jeho vnútorný dýchací systém. Zachrapčal, pustil zbraň a padol na chrbát ako podťatý, zhnitý strom.
„Zlikvidujte toho detektíva! Zabiť oboch, ihneď!“ ozval sa zosilnený, syntetický hlas druhého agenta cez vysielačku.
Giles sa v zúfalstve pokúsil opätovať paľbu zo starej, hrdzavej pištole, no uránová dávka prebila jeho olovenú kryciu debnu ako maslo. Starý špekulant ani nestihol vykríknuť. Telo mu odhodilo cez miestnosť a zostalo ležať bez akýchkoľvek známok života v temnom rohu.
„Pekná práca, chlapci,“ zavrčal som z tieňa pod zničeným stolom. „Ale môj pohreb sa dnes konať rozhodne nebude!“
Schmatol som z podlahy odistený granát z výbavy padlého agenta – masívny, ťažký valec s rádioaktívnou výstrahou. Trhol som poistku zubami a hodil ho priamo medzi zvyšných troch útočníkov.
„Granát, kryte sa!“ zreval jeden z nich.
Vyskočil som cez zadný otvorený prielez do tmavej servisnej šachty presne v momente, keď granát explodoval. Výbuch nespôsobil len obyčajnú tlakovú vlnu. Miestnosť zaplavil oslepujúci, jedovatý zelený záblesk a steny sa jednoducho roztiekli pod extrémnym, pekelným žiarom. Tlaková vlna ma neľútostne vymrštila do tmy servisného tunela.
Chladiaca nádrž a stoky
Preletel som cez zlomené zábradlie a padal voľným pádom nadol. Tma okolo mňa trvala len niekoľko nekonečných sekúnd, kým sa podo mnou neotvoril gigantický priestor hlavného reaktorového sálu Sektora Z.
Priamo pod mojimi nohami ležala obrovská, kruhová nádrž. Voda v nej nežiarila obyčajnou chladivou modrou farbou. Vydávala intenzívne Čerenkovovo žiarenie – mrazivú, neónovo zelenkavú farbu signalizujúcu prítomnosť nechránených, vysoko aktívnych palivových tyčí na samom dne.
Náraz na hladinu mi vyrazil všetok vzduch z pľúc. Voda pálila mrazom. Pokožka okamžite protestovala, akoby do nej zapichli tisíce drobných, žeravých ihličiek. Termálna, rádioaktívna voda z reaktora.
Potápal som sa do hlbokej, svietiacej prázdnoty. Všetky zmysly mi zúfalo kričali, že musím okamžite preč. Voda okolo mňa vrela od spodu. Otvoril som oči – podo mnou sa v hĺbke desiatich metrov zlovestne leskli masívne palivové články Prométea, umelo spojené s kybernetickými káblami z Prešporka a mosadznými parnými trubkami z Vindobony. Celé toto frankensteinovské monštrum tu pulzovalo ako obrovské mechanické srdce, pripravené explodovať.
Zúfalo som zabral rukami a vyplával späť k hladine.
Keď som sa vynoril, lapal som po vzduchu. Pokožka ma pálila neznesiteľným ohňom, šaty zo mňa dymili pod náporom agresívnych chemikálií. Zdvihol som zrak. Na horných oceľových plošinách reaktorovej sály sa už zbiehali ďalší agenti v olovených oblekoch a mierili na mňa dlhými zbraňami.
„Treba rýchlo zmeniť bazén, tento je príliš plný!“ skríkol som sám pre seba.
Zaťal som zuby a zamieril priamo k masívnemu odtokovému potrubiu na kraji obrej nádrže. Silný prúd vody ma vrhol do hlbokej rúry skôr, než agenti stihli spustiť smrtiacu paľbu.
Nasledovala zbesilá, nekontrolovateľná jazda cez temné, zvislé potrubie. Voda ma niesla vpred šialenou rýchlosťou. Zákruty ma narážali o oceľové steny, strácal som orientáciu aj vedomie, pľujúc rádioaktívnu vodu. Po minúte tohto pekelného toboganu ma potrubie s odporným zvukom vyprsklo do širokého, zablateného priestoru.
Dopadol som do hustého, smradľavého slizu na dne podzemnej mestskej stoky.
Ostal som ležať, zúfalo som kašľal, pľul vodu a lapal po dychu. Telo ma bolelo tak, akoby ma niekto premlel v priemyselnom mlynčeku na mäso. Môj kabát bol definitívne zničený, zbraň zázrakom zostala pevne v puzdre, no pokožka mi svietila jemným, slabým zelenkastým svitom.
„Nádherné, proste skvelé,“ zamrmlal som a namáhavo sa postavil na roztrasené nohy. „Teraz aspoň ušetrím na batériách do baterky a budem si svietiť sám.“
Z tmy stoky sa náhle ozvalo cvakanie naťahovaných zbraní.
Okolo mňa sa pomaly vytvoril kruh. Z tieňa vystupovali podivné postavy. Neboli to uhladení agenti v olovených oblekoch. Zosobňovali obyvateľov podzemia. Mutanti. Ľudia, ktorých dokonalá Zemja bezcitne vyvrhla a odsúdila na strastiplný život v rádioaktívnych stokách. Niektorí disponovali tromi očami, iným z ramien trčali dodatočné, zakrpatené končatiny. V rukách zvierali podomácky vyrobené hrdzavé brokovnice a oceľové trubky obalené ostnatým drôtom.
V ich čele stál obor s kožou hrubou ako hrošia koža a s mechanickým respirátorom surovým spôsobom privareným priamo k sánke.
„Vstrekol si nám do domu svoju svietiacu, prekliatu vodu, povrchový červ,“ zavrčal obor hlasom, ktorý triasol vlhkými stenami stoky. Znelo to ako zemetrasenie.
„Ver mi, kamoš,“ zdvihol som mokré, svietiace ruky nad hlavu v geste zmieru, „tú vodu som dobrovoľne nepil, chutila fakt príšerne. A ak ma hneď nezabijete, s obrovskou radosťou vám pomôžem odpáliť tých nablýskaných hajzľov hore, ktorí vám z tohto spravili domov.“
Obor sa na mňa dlho, podozrievavo pozeral. Jeho tri oči ma skúmavo premeriavali. Potom s hlasným zasyčaním vypustil z respirátora oblak pary a spustil zbraň.
„Máš drsnú hubu. A svietiš v tme úplne rovnako ako my. Hovor. Počúvame.“
Hra sa spája
O hodinu neskôr som sedel v provizórnom tábore mutantov pri ohni, ktorý horel v starej, rozrezanej naftovej nádrži. Jeden z ich liečiteľov mi potrel popáleniny slizkou, zelenou, no prekvapivo účinnou masťou z podzemných húb. Bolesť pomaly ustupovala, nahrádzala ju chladná, čistá a koncentrovaná zúrivosť.
Získal som od nich nesmierne cenné informácie. Prométeus v reaktore stál pripravený. No na jeho konečné spustenie a vyvolanie katastrofálnej reťazovej reakcie chýbal posledný, mechanický prvok. Spúšťač. Synchronizačný časovač schopný prepojiť frekvencie všetkých šiestich miest do jedného zničujúceho akordu.
A ten časovač vôbec neleží v Zemji.
Nachádza sa v meste, kde čas nebeží podľa hodiniek, ale podľa obrovských, neúprosných prevodov. V renesančnej mechanickej pevnosti, kde každý tik znamená krok bližšie k smrti.
Austrum. Mesto gigantického hodinového stroja a neúprosného tikania.
Vytiahol som z vrecka kľúč, ktorý mi v Danubii odovzdala Elara pred tým, než zbabelo zmizla v dyme. Pozrel som naň v žiare ohňa. Zuby kľúča vôbec nepripomínali obyčajný zámok. Tvorili ich malé ozubené kolieska. Perfektne pasujúce do komplikovanej renesančnej mechaniky.
„Elara...“ šepkol som a pohladil studený kov. „Čakáš ma v Austrume, však? Chceš, aby som ti ten spúšťač doniesol ako poslušný psík až priamo k nohám.“
Postavil som sa. Mutanti mi vďačne otvorili ťažký tajný prielez vedúci ku starým železničným tunelom, spájajúcich Zemju s východným sektorom.
„Ak sa tam vrátiš, zabi ich všetkých do jedného,“ zavrčal obor s respirátorom na rozlúčku.
„To ti môžem sľúbiť s rukou na srdci,“ odpovedal som a skontroloval svoj opotrebovaný revolver. V bubienku zostávali posledné náboje. „A začnem tou najkrajšou sukou v celom tomto zvrátenom svete.“
Vykročil som do tmy tunela. Zemja a jej nablýskaná, rádioaktívna utópia ostávala za mnou. Vracal som sa do hry, kde zrada predstavovala jedinú platnú menu. No tentoraz som poznal skutočné pravidlá. A nemienil som hrať podľa jej predpísaného scenára. Austrum už nahlas tikal. A ja som mal v úmysle tie obrie hodiny definitívne zastaviť.
(yerry - 31.7.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára