Rýchlovlak na magnetických koľajniciach pretínal nočnú krajinu ako strieborná ihla zapichnutá do hnijúceho tkaniva. Prešporok s jeho vyblikanými neónmi a rozliatou kyselinou zostával ďaleko za mojím chrbtom. Cez okno vagóna som sledoval meniacu sa scenériu. Neónové tiene ustupovali hustej, mliečnobielej pare, valiacej sa z obrovských ventilačných šachiet Vindobony. Ak Prešporok reprezentoval umierajúci kybernetický sen plný zúfalstva, Vindobona stelesňovala pompézny pomník starým časom, bohato obložený mosadzou a napumpovaný horúcim vzduchom a ešte horúcejšou aroganciou.
Vindobona. Mesto, kde sa čas zastavil kdesi v devätnástom storočí, no mechanika a parné inžinierstvo sa zbláznili. Namiesto kremíkových čipov tu vládli ozubené kolieska, tlakomery a všadeprítomná meď. Ak ste v tomto meste nenosili vo vrecku hodinky s priemerom lodného kormidla a aspoň jedno leštené mechanické oko, miestna šľachta na vás hľadela ako na toxický odpad.
Vystúpil som na hlavnej stanici. Vzduch tu chutil inak. Žiadny čistý ozón ani agresívna syntetická chémia. Cítil som ťažký uhoľný dym, spálený olej a pretvárku miestnej aristokracie. Oblohu nad stanicou križovali obrie vzducholode. Vyzerali ako kovové veľryby plávajúce v smogu. Ich trupy sa leskli v lúčoch plynových lámp a z motorových gondol sa neustále valil sivý dym.
Prsty mi samovoľne skĺzli k vnútornému vrecku kabáta. Čip od Elary Varga ma hrial na hrudi ako horúci uhlík. Potreboval som niekoho, kto z tej drobnej doštičky vydoluje potrebné tajomstvo. Informácie z Prešporka hovorili jasnou rečou: jediný človek v tomto sektore s dostatočne zvrátenou inteligenciou na dekódovanie Prométea nesie meno Doktor Kováč.
Podľa mojich informátorov sa Kováč nenachádzal v žiadnom podzemnom laboratóriu. Užíval si luxus na palube obrej vzducholode Cisárovná – lietajúceho kasína a paláca pre miestnu honorku.
Vzducholoď Cisárovná
Prístavný mostík k Cisárovnej pripomínal vstup do pozlátenej klietky pre exotické vtáctvo. Strážcovia v nablýskaných mosadzných brneniach kontrolovali lístky s aroganciou ľudí, ktorí si myslia, že ich masívne parné muškety dokážu zastaviť aj samotnú smrť.
„Váš lístok, pane,“ zavrčal strážnik s obrovskými medenými fúzmi a monoklom. Monokel mu neustále zaostroval na moje obdraté topánky z Prešporka, akoby hľadel na hromadu hnoja.
„Zabudol som si ho v druhom kabáte, šéfe. Ale mám tu niečo oveľa lepšie,“ vytiahol som zlatý dukát a vtlačil mu ho do obrovskej rukavice. „Meno Kováč. Zistite mi číslo kajuty a ja zabudnem, že ste na mňa cerili tie kovové tesáky.“
Strážnik pozrel na mincu, potom na mňa. Monokel ticho zacvakal, keď menil šošovku. Oči mu zažiarili chamtivosťou. „Prvá trieda. Sektor C, kajuta štyristoštyri. A nezabúdajte, pane, na palube sa nepľuje na podlahu. Dlážka pochádza z dovozového mahagónu.“
„Vďaka za lekciu zo slušného správania. Skúsim sa nepovracať na ten váš mahagón,“ odpovedal som a prešiel okolo neho, ignorujúc jeho nevraživý pohľad.
Vnútro vzducholode dýchalo rozprávkovým bohatstvom a dekadenciou. Steny obkladalo leštené drevo, zo stropov viseli krištáľové lustre napájané spletitým plynovým potrubím. Medzi hosťami sa obratne pohybovali mechanickí čašníci. Vypadali ako mosadzné kostry odeté do na mieru šitých frakov. Z ich kĺbov pri každom kroku unikal jemný, syčivý zvuk natlakovanej pary.
Dámy v korzetoch tak tesných, že im vytláčali pľúca až do hrdla a spôsobovali permanentnú mdlobu, sa ovievali perovými vejármi. Páni s medenými vychádzkovými palicami debatovali o cenách uhlia, akciách na burze a novinkách v parnej mechanike. Zapálil som si cigaretu. Dym z môjho lacného prešporského tabaku okamžite vyvolal niekoľko pohŕdavých pohľadov.
„Pane, v tomto salóne sa fajčí výlučne prvotriedny havanský tabak,“ oslovil ma chlapík v cylindri, ktorému z vesty trčal obrovský tlakomer.
„Tento tabak pochádza zo stôk Prešporka, pane. Obsahuje viac olova než celá vaša rodinná hrobka, tak sa radšej nenadychujte zhlboka, inak vám zhrdzavejú pľúca,“ usmial som sa naňho, odklepol popol priamo na mahagón a kráčal ďalej po chodbe.
Kajuta štyristoštyri
Chodba k sektoru C tonula v tichu. Zvuky kasína, cinkanie sklených pohárov a rulety tu tlmil hrubý perzský koberec. Zastavil som pred dverami s číslom 404. Mosadzné číslo niekto čerstvo preleštil, žiarilo v plynovom svetle.
Zaklopal som na drevo. Žiadna odpoveď. Len hrobové ticho.
Skúsil som kľučku. Odomknuté. Chladný kov sa pod mojím tlakom ľahko otočil. Pomaly som pootvoril dvere a vsunul ruku pod kabát, kde spočíval môj verný revolver. Inštinkty opäť kričali.
„Doktor Kováč? Prinášam vám prácu. A ak máte šťastie, aj peniaze. Oboje v slušnom množstve,“ prehovoril som do tmy.
V kajute vládlo prítmie. Jediným zdrojom svetla zostávala malá mosadzná lampa na stolíku. V strede miestnosti, v ťažkom koženom kresle s vysokým operadlom, sedel muž. Oblečený mal drahý oblek z tmavočerveného zamatu. Hlava mu visela neprirodzene naklonená nabok, akoby pozorne počúval nejaký tajný šepot pod podlahou.
Pristúpil som bližšie. Pach v miestnosti nepatril k tradičnému pachu smrti, aký som dôverne poznal z prešporských uličiek. Necítil som klasickú krvnú zrazeninu. Vzduchom sa šíril ostrý, pálivý zápach prehriateho strojového oleja a sladkastej chladiacej kvapaliny.
Kováč trpel fatálnym prípadom podrezaného hrdla. Rana však nečervenala. Z roztrhnutej pokožky trčali drobné medené trubičky, pretrhnuté piesty a malé ozubené kolieska. Namiesto krvi z neho unikala natlakovaná para, ktorá v pravidelných intervaloch ticho syčala: Pssssst... pssssst...
V kresle odpočíval kyborg. Mechanický človek prispôsobený tunajším mravom, vytvorený z mosadzi, hodvábu a syntetického tkaniva.
„Vyzerá to tak, že ste prehriali svoj vnútorný kotol, doktor. Niekto vám spravil rázporok až po uši,“ zamrmlal som si pre seba.
Kľakol som si k mŕtvole. Jeho mechanické oči stále svietili slabým žltým svetlom, zaznamenávajúc posledné zlomky sekúnd. Smrť prišla nedávno. Vrah vedel presne, kam udrieť – čepeľ prerezala hlavný prívod tlakovej pary do umelého mozgu. Bez pary mosadzný mozog jednoducho zamrzol.
Začal som prehľadávať jeho pracovný stôl. Všade ležali nákresy, mikroskopy s medenými obrubami a rozobraté hodinové strojčeky. V rohu stola, ukrytá pod stohom papierov o spracovaní ropy, ležala malá knižka. Hrubý kožený obal zopínal mosadzný zámok na kľúč.
Kováčov diár.
Vytiahol som z vreckového nožíka tenkú čepeľ a zapáčil zámok. Kov klikol a diár uvoľnil svoje tajomstvá. Stránky obsahovali husté, drobné písmo a zložité schémy. Na poslednej strane svietila čerstvá poznámka napísaná čiernym atramentom: Prométeus nie je zbraň. Je to kľúč. Všetko sa spája v Danubii. V továrni na oceľ.
„Ďakujem za vynikajúcu spoluprácu, doktor. Vaša poznámka mi ušetrila veľa zbytočných otázok a mučenia,“ povedal som, strčil diár do vnútorného vrecka kabáta a pohladil zbraň.
Zrazu sa dvere na kajute rozleteli s ohlušujúcim treskom.
Mosadzná inšpekcia
Vo dverách stáli traja muži. Vyzerali, akoby práve odbehli z ťažkej zmeny v zlievarni, ale ich uniformy hrdo niesli odznaky Mestskej inšpekcie Vindobony. Oblečené mali ťažké pláty z leštenej ocele a mosadzi. Na hlavách nosili veľké prilby s hrubými ochrannými okuliarmi a v rukách zvierali masívne parné muškety. Hlaveň každej zbrane dosahovala hrúbku mojej päste, napojená hrubou tlakovou hadicou priamo na vriacu nádrž na chrbte.
„Ruky hore, votrelec!“ zareval chlap v strede, očividne veliteľ. Cez medený respirátor jeho hlas znel ako drvenie štrku v miešačke. „Jazdíš bez lístka a práve si brutálne zavraždil cisárskeho občana!“
„Po prvé, lístok som vlastnil, aj keď len vo forme čistého zlata a úplatku,“ odpovedal som a pomaly dvíhal ruky do vzduchu. „Po druhé, ten chlap nefungoval už vo chvíli, keď som vošiel. Niekto mu surovo vypustil paru a rozrezal trubky. A po tretie... máte neuveriteľne škaredé uniformy. Kto vám to navrhoval, nejaký slepý kováč?“
„Zavri hubu!“ vyprskol veliteľ, hlaveň muškety zamieril na moju hruď. „Zbraň na zem!“
Moja pravá ruka sa pomaly, takmer nebadane posúvala k revolveru pod kabátom. V tejto miestnosti plnej horúcej pary a ťažkých pancierov predstavoval môj starý olovený kolt jediný argument so skutočnou váhou.
„Viete, chlapci,“ začal som s cynickým úsmevom, predlžujúc čas, „v Prešporku tradujeme také staré príslovie. Keď vidíš namysleného chlapa s mosadznou mušketou, skontroluj si, či má v kotle dostatočný tlak, inak z neho vyjde len smiešne pufnutie.“
Skôr než stihli zareagovať na urážku, trhol som zbraň z puzdra, klesol do drepu a vystrelil.
Hluk výstrelu v malej uzavretej kajute spôsobil absolútne ohluchnutie. Olovená guľa nesmerovala na hrubé brnenie veliteľa, ale priamo na tlakovú hadicu na jeho chrbte. Strela ju roztrhla na franforce. Stlačená para okamžite vyrazila von s divokým syčaním. Vzduch v kajute razom zaplnila biela, vriaca nepriehľadná hmla.
Vražedný tlak odhodil veliteľa dozadu, priamo do jeho dvoch kolegov. Nastalo ukážkové domino a absolútny chaos. Vyrazil som vpred, preskočil Kováčovo kreslo a ľavým lakťom z celej sily udrel prvého strážnika do medeného okulára. Sklo prasklo a zarylo sa mu do tváre. Chlap zareval od bolesti a padol na mahagónovú dlážku.
Vybúral som sa z kajuty na chodbu, kašľúc z horúcej pary. Za mnou sa ozvali výstrely z muškiet. Olovené projektily roztrieštili drahé obloženie dverí a vzduchom vyleteli tisíce ostrých drevených triesok, bodajúcich do chrbta.
„Za ním! Zastavte toho bastarda! Nenechajte ho uniknúť!“ kričal veliteľ z hmly, vypľúvajúc vodu.
Utekal som cez chodbu prvej triedy, nepozerajúc za seba. Zdvihol sa poplach. Mosadzné zvončeky na stenách zbesilo, takmer hystericky zvonili, z reproduktorov sa ozýval hlboký tón sirény napájaný stlačeným vzduchom. Hostia v kasíne prepadli panike. Dámy v tesných korzetoch omdlievali alebo liezli na ruletové stoly, páni zahadzovali svoje cylindre a ťažké palice. Mechanickí čašníci v zmätku a skrate narážali do stien, púšťajúc strieborné podnosy s drahým koňakom na zem.
Predral som sa medzi dvoch aristokratov, pričom som jednému z nich za jazdy šikovne ukradol z vrecka fľašu koňaku.
„Pardon, pane! Potrebujem to na nutnú lekársku dezinfekciu!“ zakričal som cez plece na zhrozeného šľachtica.
Cesta späť na prístavný mostík neexistovala. Ďalšia skupina strážnikov s mušketami a nabrúsenými bodákmi postupovala od hlavného vchodu, blokujúc únikovú trasu. Zostávala len jedna jediná možnosť. Hore.
Našiel som úzke kovové rebríky vedúce do servisných šachiet a ventilačných potrubí vzducholode. Vyšplhal som po nich ako opica napumpovaná adrenalínom, kým mi za pätami hvízdali horúce guľky a zo stien striekala para z prestrelených trubiek.
Beh po streche sveta
Dvere na vrchol trupu vzducholode povolili s ťažkým kovovým cvaknutím. Vybehol som von do mrazivej noci.
Priamy náraz vetra mi takmer vyrazil dych z pľúc. Vzducholoď Cisárovná plávala vo výške dvoch tisíc metrov nad Vindobonou. Pod mojimi nohami sa rozprestierala gigantická mozaika svietiacich strieborných striech, obrovských komínov a parných mrakov. Vetrisko mi trhal kožený kabát a kyselinový mráz okamžite zahryzol do nechránenej tváre, pripomínajúc mi dotyk Elary Varga.
Plášť vzducholode pokrývala špeciálne upravená, spevnená tkanina posiata mosadznými nitmi a úzkymi chodníkmi z roštového kovu. Povrch, neustále zvlhčovaný okolitou hmlou, sa neskutočne šmýkal. Jeden chybný krok zaručoval voľnú vstupenku do priepasti bez nároku na reklamáciu alebo vrátenie peňazí.
Otočil som sa. Z prielezu na strechu už vyliezali rozzúrení inšpektori. Ich medené prilby sa leskli v studenom mesačnom svetle ako terče na strelnici.
„Nikam neutečieš!“ kričal veliteľ, šplhajúci ako prvý. Jeho poškodené brnenie na mrazivom vetre rýchlo chladlo a vydávalo podivné, praskavé zvuky. „Toto je suverénny majetok Jeho Cisárskeho Veličenstva!“
„Tak mu pošlite pohľadnicu a odkážte, že mu ten luxusný majetok trochu pošliapem špinavými topánkami!“ zreval som v odpovedi.
Zabral som a začal utekať po klzkej roštovej cestičke pozdĺž chrbta letiacej vzducholode. Vetrisko hrozivo dunel v ušiach. Každý krok predstavoval zúfalý boj o rovnováhu. Pod podrážkami som jasne cítil, ako sa obrí plášť vzducholode napína a vibruje pod tlakom horúceho plynu vnútri.
Začala neľútostná paľba.
Olovené gule narážali do kovových nitov a konštrukcie chodníka. Iskry lietali všade okolo mňa ako nahnevané svätojánske mušky. Jedna strela mi pretrhla ľavý rukáv kabáta a zanechala na ramene pálivú, krvavú stopu.
„Skvelé, fantastické,“ zavrčal som pomedzi zuby. „Nový kabát a už z neho robia rešeto. Toto mi tá mrcha Elara zaplatí aj s tučnými úrokmi.“
Dobehol som na úplný koniec chodníka. Predo mnou zíval už len prázdny, mrazivý priestor a hrubé upevňovacie lano spájajúce chrbtovú časť vzducholode s kormidlovou gondolou kdesi hlboko dole. Lano sa vo vetre divoko, takmer hypnoticky kývalo.
Inšpektori ma definitívne obkľúčili. Delilo nás sotva dvadsať metrov. Veliteľ si kľakol, zdvihol svoju masívnu mušketu a zamieril mi priamo na stred hrudníka.
„Mosadz možno nehrdzavie, chlapci, ale vaše poslušné duše hnijú zvnútra!“ skríkol som na inšpektora, odrazil sa od hrany a skočil do prázdna.
Moje prsty sa kŕčovito obopli okolo hrubého konopno-oceľového lana. Náraz mi takmer vytrhol ruky z ramenných kĺbov. Zareval som od čistej, koncentrovanej bolesti, ale nepustil som zovretie. Šmýkal som sa po lane nadol šialenou, samovražednou rýchlosťou. Dlane mi doslova horeli, kožené rukavice dymili od extrémneho trenia, zanechávajúc na lane pach spálenej kože.
Nad hlavou som počul rozčúlené výkriky inšpektorov a ďalšiu dávku zúfalých výstrelov, no guľky už len neškodne spievali svoju pieseň smrti v hustnúcej hmle.
Dopadol som na tvrdú strechu kormidlovej gondoly s ťažkým zadunením, ktoré mi vyrazilo dych. Prekotúľal som sa cez studené kovové pláty a zastavil sa až pri ochrannom zábradlí, s nohami visiacimi nad priepasťou. Telo ma bolelo tak, akoby ma prešiel plne naložený parný valec, ale pľúca stále nasávali vzduch. A čo je dôležitejšie, stále som vlastnil Kováčov diár.
Z kormidlovej gondoly prebiehal únik podstatne jednoduchšie. Núdzový požiarny rebrík viedol k nižším spúšťacím platformám, kde kotvili malé záchranné člny a nákladné gondoly. Bez váhania som skočil do jedného z nákladných modulov, odpaľovaných smerom k dolnému mestu. Obsahoval prázdne uhoľné vrecia, zaisťujúce síce extrémne špinavý, ale za to pomerne mäkký dopad.
O hodinu neskôr som už sedel v najzapadnutejšej krčme v dolnej, robotníckej časti Vindobony. Táto časť mesta vôbec nepripomínala pozlátené paláce a slečny v korzetoch. Všade stáli len dymiace továrne a muži s tvárami čiernymi od uhoľných sadzí, topiaci svoj žiaľ v lacnom alkohole.
Na stole predo mnou stál poloprázdny pohár ukradnutého koňaku, lacná ražná z krčmy a Kováčov diár. Zapálil som si novú cigaretu, potiahol dym a prechádzal stránky posiate šialenými nákresmi.
Kováč vykazoval znaky čistého bláznovstva, ale išlo o geniálneho blázna. Jeho poznámky kombinovali zložité kybernetické kódy z Prešporka s ťažkými mechanickými princípmi Vindobony. Najdôležitejší však zostával samotný záver. Prométeus nepredstavoval len obyčajný zdroj energie alebo silnú batériu. Tvoril univerzálny adaptér – jadro schopné spojiť akúkoľvek technológiu. Od mikročipov cez parné kotle až po dieselové motory a atomárnu energiu. Monštrum.
A ten, kto Prométea dostal z Prešporka, ho rozhodne nesmeroval do čistej, aristokratickej Vindobony. Zariadenie putovalo ďalej na juhovýchod. Do priemyselného pekla, kde vzduch chutil po nafte a surová oceľ sa kalila v krvi.
Danubia. Región ťažkého dieselu, masívnych tankov a nekonečných, nikdy nekončiacich zákopových vojen.
Kopol som do seba zvyšok ražnej. Alkohol ma zapálil v hrdle a v žalúdku, ale aspoň na krátku chvíľu prehlušil tikanie hodín smrti v mojej hlave. Elara Varga ma neposlala vyzdvihnúť nejaký stratený rodinný šperk. Poslala ma priamo do stredu vojny o technológiu schopnú spáliť celý tento zvrátený svet na popol.
„Zlý deň na profesiu detektíva,“ povedal som si, zavrel diár a schoval ho do kabáta. „Ale zjavne vynikajúci deň na to, zarobiť si na poriadne luxusný pohreb.“
Vstal som, upravil si roztrhaný, uhoľným prachom zašpinený kabát a vyrazil smerom k nákladnej stanici. Danubia nepočká. A s ňou ani pach horúcej, preliatej nafty.
(yerry - 31.7.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára