Kyselinový dážď neúprosne bičoval popraskané sklo môjho okna, akoby sa snažil zmyť hriechy celého mesta. Kvapky leptali špinu na parapete a zanechávali za sebou sivé, dymiace šmuhy pripomínajúce slzy starých, unavených bohov. Neónová reklama na syntetické pľúca od korporácie BioDanubia vrhala do tmavej miestnosti pulzujúce červené svetlo. Fungovala ako obrovská, krvácajúca tepna nad celým Prešporkom.
Sedel som za poškriabaným oceľovým stolom, v pravej ruke zvieral pohár lacnej syntetickej whisky a v ľavej dymiacu cigaretu. Hlava mi trešťala po včerajšej noci. Márne som sa snažil utopiť spomienky v alkohole. Toto mesto nikdy nezabúda a nikomu neodpúšťa. Iba vám vystaví účet vo chvíli, keď máte prázdne vrecká.
Dvere mojej kancelárie zavŕzgali. Pánty zjavne potrebovali premazať, no nemienil som na to míňať drahocenný synt-olej. Z pouličného smogu dovnútra vkĺzla žena a okamžite vysala z miestnosti všetok kyslík.
Krok mala tichý, priam dravčí, ako kybernetická šelma na nočnom love. Na sebe mala priliehavý kabát z čierneho, mimoriadne drahého polyméru. Látka obopínala jej krivky s takou drzosťou, až to hraničilo so zákonom. Kvapky toxického dažďa po tom zázraku neškodne stekali a leskli sa v neónovom svetle ako drobné krvavé diamanty. Keď si stiahla kapucňu, odhalila tvár vytesanú z ľadu a porcelánu. Oči, chladnejšie než tekutý dusík a modrejšie než hlbočina oceánu, si okamžite premerali každý kút mojej zafajčenej diery.
Zastala priamo predo mnou. Vzduch náhle presýtil pach ozónu zmiešaný s ťažkým, hriešne drahým parfémom – vôňou nočného kvetu a chladných, nekompromisných peňazí. Klasická Femme Fatale. Typ zákazníčky, ktorý prináša len dva druhy problémov: rýchlu smrť alebo úplný bankrot. Veľmi často oboje súčasne.
„Viktor?“ spýtala sa hlasom, ktorý pripomínal pomalé brúsenie najjemnejšieho hodvábu o ostrú, zakalenú oceľ. Znelo to ako prísľub neba i pekla v jednej vete.
„Záleží na tom, kto sa pýta a komu aktuálne dlhujem peniaze,“ odvetil som sucho a potiahol si z cigarety. Dym som vyfúkol smerom k lenivo sa otáčajúcemu stropnému ventilátoru.
„Volám sa Elara Varga.“ Pokrútila hlavou nad mojím pokusom o vtip, pričom jej havranie vlasy vytvorili dokonalú, takmer neprirodzenú vlnu padajúcu na bledý krk. „A neprichádzam vymáhať dlhy. Naopak. Prinášam riešenie vašej... zjavnej finančnej podvýživy.“
„Moja finančná podvýživa má v tomto meste status trvalého pobytu, slečna Varga. Sadnite si. Ak si teda nechcete zašpiniť ten luxusný plastový zázrak, čo máte na sebe.“
Ignorovala rozheganú stoličku pre hostí. Namiesto toho pristúpila tesne k stolu, predklonila sa dopredu a narušila moju osobnú zónu. Výstrih pod kabátom nenechával veľa priestoru pre fantáziu, no zároveň sľuboval tajomstvá, pre ktoré muži ochotne páchajú samovraždy.
„Hľadám niečo, čo vlastne vôbec neexistuje, pán detektív,“ pošepkala Elara, kým jej ruka s dokonalou manikúrou položila na stôl hrubý zväzok kreditov.
„V tomto meste miznú sny každý deň, milostivá. Väčšinou končia v recyklačných nádržiach, ale za túto sumu sa pozriem aj na dno kanála,“ odvrkol som, pričom som si pripálil ďalšiu cigaretu od nedopalku tej predchádzajúcej.
Zväzok kreditov na stole vydal príjemný, plný zvuk. Predstavoval teplo, stravu na celý mesiac a možno aj novú hlaveň do môjho revolvera. Zobral som bankovky do ruky, prešiel palcom po ich okraji a nechal ich elegantne zmiznúť vo vrecku kabáta.
„Čo konkrétne nemá existovať?“ opýtal som sa, upierajúc zrak do jej mrazivých očí.
„Prototyp. Energetické jadro. Zasvätenci ho nazývajú Prométeus,“ odpovedala a nespustila zo mňa ten svoj hypnotický pohľad.
„Prométeus,“ zopakoval som meno so štipkou irónie v hlase. „Znie to presne ako druh hračky, za ktorú korporátna sekurity s obrovskou radosťou láme kosti drobným detektívom a následne ich splachuje do odtoku. Prečo to hľadáte vy?“
„Patrí to mojej rodine. Zmizlo to z prísne stráženého laboratória. Chcem to späť, skôr než ten zázrak niekto zapne, alebo ešte horšie... predá konkurencii z iných sektorov.“ Perom si zľahka prešla po plných, červených perách. Gesto čistého kalkulu maskovaného za nervozitu.
„Kto figuruje na zozname podozrivých?“
„Absolútne všetci,“ usmiala sa, no jej úsmev nedosiahol k očiam. Mrazilo z neho v kostiach. „Začnite v klube Kódex. Naše systémy tam zachytili fragment digitálnej stopy firemného softvéru. Zvyšok nechávam na vašich schopnostiach. Hlavne ten prístroj prineste v celku. A seba ideálne tiež, inak strácam investíciu.“
„Za túto hromadu peňazí budem ignorovať aj svoj vlastný pud sebazáchovy, anjelik. Ozvem sa.“
Otočila sa na podpätkoch a zmizla v tme chodby rovnako potichu, ako prišla. Zostal po nej len pach drahého parfému, spomienka na dokonalé krivky a hromada nezodpovedaných otázok.
Zostup do podsvetia
Prešporok nepredstavuje obyčajné mesto. Funguje skôr ako gigantický kybernetický mlynček na mäso. Vojdete dnu s obrovskými ideálmi a vyjdete von ako zlisovaná fašírka plná ťažkej depresie a lacných chrómových implantátov. Ulice pod mojou kanceláriou dýchali smradom zo syntetického jedla, prepáleného motorového oleja a zúfalstva.
Zapol som si golier na starom koženom kabáte a vyrazil do noci. Oblohu nad hlavou úplne zakrývali týčiace sa mrakodrapy megakorporácií. Ich štíty prepichovali smogové mraky ako obrovské, svietiace injekčné striekačky, dávkujúce obyvateľstvu pravidelnú dávku ilúzií. Chodníky praskali vo švíkoch. Prepletal som sa davom upracovaných korporátnych dronov, pouličných priekupníkov a zúfalcov hľadajúcich ďalšiu dávku digitálneho zabudnutia.
Kráčal som štvrťou, kde slnko nezasvietilo dobrých dvadsať rokov. Holografické reklamy na rohoch ulíc agresívne núkali falošné šťastie v podobe nových mozgových čipov a dovoleniek vo virtuálnej realite.
„Hej, detektív!“ ozvalo sa z tmavej uličky, presne vo chvíli, keď som míňal horiacu hromadu pneumatík.
Zastavil som. Ruka mi inštinktívne zbehla k puzdru s ťažkým revolverom pod pazuchou. Z tieňa sa vynoril Riko. Miestny informátor a profesionálny zberač odpadkov, ktorému z čela trčal hrdzavý neurálny port. Zuby mu svietili v tme žltým, nezdravým svetlom, akoby chrúmal rádioaktívnu kukuricu.
„Riko. Čo ti prináša radosť do života v tejto toxickej diere?“ spýtal som sa a pustil rukoväť zbrane.
„Informácie, Viktor. Informácie a trocha drobných na novú batériu do srdca,“ zakašľal, pričom z neho vyletel obláčik sivého prachu. „Počul som, že sa vypytuješ na isté horúce zbožie. Niečo s gréckym menom.“
„Tvoje uši zachytia aj pád špendlíka v hlučnej továrni, však?“ Hodil som mu striebornú mincu s čipom. Zobral ju rýchlosťou blesku, minca okamžite zmizla v jeho deravom vrecku. „Kódex. Kto tam dnes operuje s kradnutým softvérom?“
„Dávaj si bacha, detektív. Dnes večer tam úraduje Skalpel a jeho partia priekupníkov. Majú nový tovar. Niečo mimoriadne výbušné. A nemyslím tým klasickú trhavinu. Myslím tým kódy, ktoré dokážu spáliť mozgové synapsie na drobný čierny uhlík.“
„Vďaka za varovanie, Riko. Kúp si za to niečo pekné. Napríklad mydlo.“
Zasmial sa drsným, škripľavým smiechom, ktorý pripomínal štartovanie starého dieselového motora v tuhej zime, a zmizol späť v tieni kontajnerov.
Kódex: Neónové peklo
Klub Kódex ležal v podzemí opustenej stanice nedokončeného metra. Už z diaľky mi vibrovali zuby od agresívnych basových liniek syntetickej hudby. Pri vstupe stáli dvaja vyhadzovači s kybernetickými pažami veľkosti menších chladničiek. Hodil som im na tácku vstupný poplatok a prešiel cez skener zbraní. Skener zapípal, no po zasunutí extra bankovky do ruky strážnika zrazu zázračne ohluchol. Korupcia funguje neporovnateľne spoľahlivejšie než akýkoľvek operačný systém.
Vnútro klubu pripomínalo explóziu v továrni na farby. Stovky tiel sa vlnili na parkete v zábleskoch stroboskopov. Zhora viseli virtuálne tanečnice tvorené čistým svetlom a kódom, predvádzajúce pohyby popierajúce ľudskú anatómiu. Vzduch chutil po feromónoch, alkohole a ilegálnych stimulantoch.
Predral som sa k baru. Za ním stál Jax. Vlastnil štyri mechanické ruky, vďaka čomu dokázal miešať osem drinkov súčasne a ešte si popritom škrabať zadok.
„Viktor! Dlho sme ťa tu nevideli. Čo ti nalejem? Kyselinu sírovú s ľadom, ako zvyčajne?“ Jax na mňa zazubil kovové tesáky, pričom handrou pretrel lepkavý pult.
„Daj mi čistú syntetickú vodku, Jax. A informáciu. Hľadám Britvu.“
Jaxovi okamžite stuhol úsmev na tvári. Dve z jeho štyroch rúk prestali leštiť poháre. Naklonil sa ponad pult, pričom mi do tváre dýchol vôňu anízu a strojového oleja.
„Zle si si vybral deň na samovraždu, kamoš. Britva sedí vo VIP boxe vzadu. Prenajal si celú zadnú sekciu. Prebieha tam nejaký veľký obchod. Obklopil sa chlapmi, ktorí majú namiesto nervovej sústavy natiahnuté optické káble. Ak tam pôjdeš, rovno si objednaj pohrebnú službu s kompletným servisom.“
„Pohrebné služby v Prešporku pýtajú nekresťanské peniaze. Radšej prežijem,“ odvetil som, kopol do seba vodku, ktorá chutila ako riedidlo na farbu, a nechal na pulte zopár kreditov.
Zamieril som k zadnej časti klubu. Chodba k VIP boxom ponorila svoje steny do tmy, ktorú len občas prerušilo blikanie pokazených žiariviek. Pred ťažkými oceľovými dverami postávali traja svalovci. Oblečené mali lacné koženky a oči im svietili na červeno – jasný znak lacných vojenských implantátov z čierneho trhu. Mozgu veľa nepobrali, no svalovej hmoty na rozdávanie.
„Súkromná párty, dedo,“ zavrčal najväčší z nich a skrížil mi cestu. Ruky si prekrížil na hrudi veľkosti menšieho kontajnera.
„Prinášam dôležitý odkaz pre Britvu. Od dodávateľa,“ zaklamal som s úplne chladnou tvárou.
„Dodávateľ nám už tovar odovzdal. Takže sa otoč a zmizni, kým ti z nôh neurobím moderné umenie.“
„Moderné umenie nikdy nepatrilo k mojim obľúbeným žánrom. Preferujem klasiku.“
Nečakal som na jeho ďalší ťah. Moja pravačka vyletela vpred a zasiahla ho presne do krku, priamo na citlivý nervový uzol, zatiaľ čo ľavačka mu zablokovala ruku. Svalovec sa zosunul na zem ako vrece plné starých zemiakov. Zvyšní dvaja siahli po zbraniach, ale moja ťažká špička topánky našla koleno druhého skôr, než stihol odistiť pištoľ. Ozvalo sa nepríjemné prasknutie drviacej sa chrupavky. Tretí dostal úder rukoväťou môjho revolvera priamo medzi svietiace oči. Červené svetielka zhasli a chlap sa pridal k svojim kolegom na podlahe.
Otvoril som dvere do VIP boxu.
Miestnosť páchla drahými cigarami a strachom. Na koženej pohovke sedel Britva – chudý, nervózny chlap s polovicou tváre nahradenou lešteným chrómom. Na stole pred ním ležal malý čierny kufrík. Oproti nemu stál neznámy muž v na mieru šitom obleku, z ktorého vyžarovala nefalšovaná korporátna arogancia.
„Kto k čertu si?!“ vykríkol Britva, chrchol a inštinktívne siahol po kufríku.
„Inšpekcia kvality,“ odsekol som a namieril na nich hlaveň môjho revolvera. „Ruky na stôl, obaja. A pekne pomaly, inak z tejto miestnosti urobím abstraktnú maľbu. A verte mi, červená farba dnes letí.“
Muž v obleku sa zasmial. Prezentoval ten typ smiechu, ktorý počujete tesne pred tým, než vás niekto na burze pripraví o všetky životné úspory. „Ty vôbec netušíš, do čoho strkáš nos, detektív. Tento čip obsahuje prístupové kódy k niečomu, čo dokáže prepísať mapu celého regiónu. Presahuje to tvoju platovú triedu.“
„Mne stačí mapa Prešporka,“ povedal som chladne. „Zavri ten kufrík a posuň ho ku mne.“
Britva sa zapotil. Chróm na jeho tvári sa leskol v tlmenom svetle ako mastná panvica. Zrazu spravil prudký pohyb. Namiesto zbrane však hodil na zem dymový granát. Miestnosť okamžite zaplnil hustý, dusivý plyn. Naslepo som vystrelil do stropu, aby som ich spomalil. Počul som rinčanie skla. Keď dym konečne klesol a ja som prestal slziť, VIP box zíval prázdnotou. Rozbitým oknom dovnútra prenikal hluk z ulice a chladný kyselinový dážď.
Konfrontácia v tieni
Vyskočil som cez rozbité okno do tmavej zadnej uličky. Pád do hromady vlhkých odpadkov stlmil môj dopad. Zápach hnijúcej bio-hmoty mi udrel do nosa silou demolačného kladiva. Postavil som sa na nohy, striasol zo seba špinu a zhnité zvyšky syntetických rezancov. Ulička ústila do úzkeho slepého dvora obklopeného vysokými tehlovými múrmi, z ktorých viseli chuchvalce starých káblov ako črevá vypitvaného kyborga.
Zastal som. Inštinkty vycvičené rokmi prežitia v mestskej džungli mi začali zbesilo signalizovať nebezpečenstvo. Ticho v uličke pôsobilo až príliš husto. Zvuky z klubu Kódex sem doliehali len ako tlmené, vzdialené dunenie umierajúceho srdca.
„Vylez,“ povedal som nahlas do prázdnoty.
Z tieňa za obrovským kontajnerom sa pomaly oddelila postava. Žiadny Brotva. Ani ten korporátny oblek. Stál predo mnou chlap, ktorý vyzeral ako stelesnenie nočnej mory šialeného kyber-chirurga. Oblečený do taktického brnenia z kevlaru a ocele, v rukách zvieral dlhú čepeľ vibračného noža bzučiaceho na vysokej frekvencii. Najhoršie však pôsobili jeho oči. Respektíve to, čo z nich zostalo. Z očných jamôk mu žiarili dve jasné, pulzujúce zelené svetlá optických implantátov vojenskej triedy.
„Prométeus patrí nám,“ zasipel zabijak hlasom skresleným cez vokálny syntetizátor. Znelo to ako škrípanie hrdzavého kovu o náhrobný kameň.
„Vyzeráš, že patríš na šrotovisko, kamoš,“ odvetil som s falošným úsmevom. Pravú ruku som spustil nižšie k boku.
„Tvoj humor ťa nezachráni. Zdochneš tu, detektív. Tvoje mäso nakŕmi potkany a tvoje kosti zomelú stroje.“
„Mäso v tomto meste potkanom aj tak veľmi nechutí. Príliš veľa chémie. Zostáva z neho pálenie záhy.“
Zabijak vyrazil vpred neľudskou rýchlosťou, ignorujúc moje cynické poznámky. Zelené oči za sebou zanechávali svetelnú stopu vo vlhkom vzduchu. Vibračná čepeľ rozťala vzduch presne v mieste, kde sa ešte pred zlomkom sekundy nachádzal môj krk. Uhádol som jeho trajektóriu, klesol na kolená a hodil sa na zablatenú zem.
Rýchlym, plynulým pohybom som odistil svoj ťažký revolver. Moja zbraň, staromódna, hlučná a s obrovským spätným rázom, predstavovala moju jedinú poistku proti moderným technológiám. Nepotrebovala žiadne updaty ani nabíjanie batérie.
Zabijak sa bleskovo otočil, vibračný nôž opäť zasvišťal a skočil priamo na mňa. Jeho implantáty mu dodávali silu banského stroja. Zdvihol som hlaveň, vycentroval mušku presne na stred jeho hrudného plátu a stlačil spúšť.
Výstrel v úzkej uličke zaburácal ako výbuch delostreleckého granátu. Záblesk z hlavne na chvíľu oslepil jeho zelené senzory. Ťažká olovená guľka kalibru štyridsaťpäť zasiahla zabijaka priamo do hrudného plátu, prerazila kevlar a rozdrvila vnútornú mechaniku. Kinetická energia ho odhodila dozadu. Dopadol na chrbát s ťažkým zadunením, pričom mu z hrude vyrazilo iskrenie pretrhnutých káblov a gejzír tmavej krvi zmiešanej so syntetickou kvapalinou.
Ostal ležať bez pohybu. Zelené svetlá v jeho očiach pomaly pohasli, zablúdili a padli do tmy, až kým nezostala len prázdna, čierna slepota.
Vstal som, oprášil si kabát a odpľul si. Adrenalín mi stále pumpoval v žilách, ruky sa mi jemne triasli. Prešiel som k mŕtvemu telu. Zápach spáleného mäsa a roztaveného plastu sa miešal s ozónom vo vzduchu.
Kľakol som si k nemu a začal prehľadávať jeho vrecká. Vo vnútornom vrecku taktickej vesty som nahmatal niečo tvrdé. Vytiahol som von malý, obdĺžnikový predmet. Išlo o dátový čip. Ten istý čip, o ktorom hovoril chlap v obleku. Jeho povrch pokrývali zložité kryptografické vzory a malý displej v rohu blikal na červeno.
Zastrčil som čip do svojho prenosného dekodéra na zápästí. Obrazovka chvíľu preskakovala, vrčala a potila sa algoritmami, snažiac sa prelomiť prvú vrstvu šifrovania. Kódy od Prométea. Jadro schopné zničiť alebo zachrániť celé mestá.
Zariadenie zapípalo. Dekodér nedokázal prelomiť hlavný zámok, ale dokázal prečítať poslednú známu lokáciu a cieľovú destináciu spojenú s týmto softvérom.
Na malom zelenom displeji zasvietila mapa a jeden jediný geografický bod. Stopa ukazovala priamo na západ. Do mesta pary, mosadzných vzducholodí a arogantnej aristokracie schovávajúcej svoju hnilobu za pozlátené masky.
Vindobona.
Zavrel som dekodér a pozrel na tmavú oblohu Prešporka. Dážď neutíchal, naopak, naberal na intenzite. Kyselinové kvapky dopadali na moju tvár a chladili horúcu pokožku. Elara Varga ma zatiahla do hry, ktorá presahovala hranice bežnej korporátnej špionáže. Prométeus zjavne spustil lavínu a ja som stál priamo v jej ceste. Pri spomienke na jej modré oči a vôňu parfému som zacítil zvláštne vzrušenie.
Vytiahol som z vrecka poslednú cigaretu. Pripálil som si ju od ešte stále tlejúcich káblov mŕtveho zabijaka. Čierny humor predstavuje jediný obranný mechanizmus, ktorý v tomto kyberpunkovom pekle skutočne funguje bez batérií. Potiahol som si drsný dym hlboko do pľúc a vyrazil do nočných ulíc. Prešporok mi na dnešnú noc poskytol dostatok vzrušenia. Čakal ma dlhý výlet mag-lev vlakom. A nutnosť kúpiť si poriadne zateplený kabát odolný voči horúcej pare. Vybavovanie účtov ešte len začína.
(yerry - 31.7.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára