Historická literatúra a historický román V.: Historicko-spoločenský a psychologický román - Keď dejiny zanechávajú jazvy na duši

Historicko-spoločenský a psychologický román

Zatiaľ čo dobrodružný historický román nás berie na bojisko a scottovský román nám ukazuje zrážku dvoch epoch, historicko-spoločenský a psychologický román presúva to najťažšie bojisko inam – do ľudského vnútra. V tomto žánri nie sú dejiny len kulisou alebo chronológiou udalostí. História a spoločenské zriadenie tu fungujú ako obrovský, neúprosný tlakový hrniec, ktorý formuje, deformuje a láme ľudskú psychiku.

Tento literárny útvar stojí na priesečníku troch síl: makrosveta (veľké dejiny, vojny, zmeny režimov), mezosveta (spoločenské triedy, inštitúcie, rodina) a mikrosveta (najintímnejšie prežívanie jednotlivca, jeho traumy, svedomie a morálne kompromisy).

Úvaha: Človek v súkolesí epoch a inštitúcií

Predstavte si dejiny ako tektonické platne. Keď sa pohnú, na povrchu vznikajú vojny a revolúcie. Historicko-spoločenský a psychologický román neskúma samotné zemetrasenie, ale zameriava sa na to, ako sa pri ňom zrúti dom (spoločnosť) a ako to vplýva na človeka, ktorý zostal uväznený v troskách (psychológia).

V 19. storočí (u autorov ako Dostojevskij či Tolstoj) sa tento žáner zrodil z potreby pochopiť, do akej miery je človek slobodný a do akej miery je len produktom svojho spoločenského prostredia. V 20. storočí sa však tento žáner stal nevyhnutnosťou na spracovanie kolektívnej traumy. Dve svetové vojny, holokaust a nástup totalitných režimov priniesli hrôzy, ktoré sa nedali opísať len výpočtom obetí. Autori museli ísť do hĺbky svedomia.

Ústrednou témou týchto diel je často morálna ambivalencia. Hrdinovia nie sú čiernobieli. Sú to obyčajní ľudia, ktorých extrémne historické a spoločenské podmienky prinútili robiť nemožné rozhodnutia. Ako si človek zachová príčetnosť v zákopoch? Ako sa z obyčajného úradníka stane súčasť vyhladzovacieho aparátu? Ako totalita preniká až do manželskej postele a ničí dôveru medzi najbližšími? Tieto romány sú literárnou psychoanalýzou celých národov.

Svetový historicko-spoločenský a psychologický román

V modernej svetovej literatúre sa tento žáner často prelína s existencializmom a skúma témy viny, pamäte a odcudzenia.

Najvýznamnejšie tituly a autori:

• Boris Pasternak: Doktor Živago (1957) Kontext: Rusko počas prvej svetovej vojny, Októbrovej revolúcie a občianskej vojny. Prínos: Epický spoločenský román, ktorý je zároveň hlboko psychologický. Ukazuje, ako brutálna, hoci ideologicky „vznešená“ revolúcia zomelie individualitu, lásku a vnútorný svet človeka, ktorý odmieta kráčať s davom.
• Toni Morrisonová: Milovaná (Beloved, 1987) Kontext: Obdobie po americkej občianskej vojne a hlboké jazvy otroctva. Prínos: Majstrovské dielo, v ktorom sa historická a spoločenská téma otroctva pretavuje do ťažkej psychologickej traumy. Fyzické okovy padli, ale psychologické reťaze si postavy nesú ďalej. Historická pamäť sa tu vracia ako doslovný prízrak.
• Jonathan Littell: Láskavé bohyne (Les Bienveillantes, 2006) Kontext: Druhá svetová vojna a holokaust z pohľadu dôstojníka SS. Prínos: Pravdepodobne najradikálnejší moderný psychologicko-historický román. Littell vytvoril vysoko postaveného nacistu Maximiliena Augeho, kultivovaného intelektuála, a ponára nás do jeho zvrátenej, chladnej racionalizácie masového vraždenia. Je to mrazivá pitva psychológie páchateľa v rámci totalitnej spoločnosti.
• Erich Maria Remarque: Na západe nič nové (1929) / Víťazný oblúk (1945) Kontext: Prvá svetová vojna a následná medzivojnová emigrácia. Prínos: Remarque je majstrom v zobrazovaní tzv. „stratenej generácie“. Neopisuje len vojnu, ale spoločenské vákuum, do ktorého sa vojaci vracajú, a psychologickú neschopnosť zaradiť sa do normálneho života.

Slovenský historicko-spoločenský a psychologický román

Slovenská literatúra musela v 20. storočí reagovať na dramatické spoločenské zlomy: prechod od agrárnej spoločnosti k mestskej, traumu druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (SNP) a neskôr deformáciu charakterov počas komunistickej totality a normalizácie.

Kým schematická literatúra (socialistický realizmus) ukazovala dejiny čiernobielo (zlí fašisti a dobrí partizáni), psychologický prúd tohto žánru priniesol pochybnosti a sivú zónu ľudského zlyhania.

Najvýznamnejšie tituly a autori:

• Alfonz Bednár: Sklený vrch (1954) a Hodiny a minúty (1956) Prínos: Bednár spôsobil v slovenskej literatúre zemetrasenie. O SNP a vojne nehovoril pateticky. Zobrazil hlboké psychologické stopy, ktoré vojna zanechala na jednotlivcoch, ukázal strach, zradu, alibizmus a ťažkosti pri hľadaní morálnej opory v povojnovej spoločnosti.
• Dominik Tatarka: Farská republika (1948) Prínos: Analýza spoločenskej a psychologickej atmosféry počas existencie vojnového Slovenského štátu. Tatarka skúma, ako ľahko sa dokáže malomeštiacka spoločnosť prispôsobiť totalite a ako strach a konformizmus ničia morálnu integritu jednotlivca.
• Vincent Šikula: Trilógia Majstri, Muškát, Vilma (1976 – 1979) Prínos: Šikula neopisuje dejiny z pohľadu generálov, ale z pohľadu obyčajných vidieckych tesárov (majstrov). Ukazuje, ako veľké dejinné udalosti (vojenčiny, prevraty, vojna) narúšajú tradičný, mýticky vnímaný svet slovenskej dediny a ako sa to odráža v dušiach obyčajných ľudí.
• Pavel Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (2008) Prínos: Súčasný moderný román. Sleduje osudy troch priateľov (Slováka, Maďara a Čecha/Žida) z Levíc od roku 1938 až po rok 1968. Rankov ukazuje, ako veľké európske dejiny a zmeny režimov opakovane trhajú osobné vzťahy a nútia postavy do psychologických a politických kompromisov.
• Peter Pišťanek: Rivers of Babylon (1991) Prínos: Hoci ide o román zo súčasnosti (obdobie po roku 1989), je to brilantná spoločensko-psychologická analýza toho, ako sa transformuje spoločnosť po páde komunizmu. Rácz je stelesnením psychológie bezohľadnej sily, ktorá vypĺňa mocenské vákuum v novej dobe.

Odporúčané zdroje a teoretická literatúra

Prehlbujúce štúdium tohto žánru si vyžaduje literatúru, ktorá analyzuje nielen literárne formy, ale aj filozofické a sociologické vplyvy na písanie o minulosti:

1. ŠÚTOVEC, Milan: Romány a mýty. Bratislava: Tatran, 1982. Cenná štúdia, ktorá sa venuje slovenskej próze 20. storočia a analyzuje, ako autori (najmä v období po vojne) demýtizovali dejiny a ponárali sa do psychológie postáv.
2. BÍLIK, René: Historický žáner v slovenskej próze. Bratislava: Kalligram, 2008. Kľúčové dielo na pochopenie toho, ako sa historický román postupne vymaňoval z funkcie „národného buditeľstva“ a menil sa na nástroj psychologickej a spoločenskej sebakritiky.
3. KUNDERA, Milan: Umenie románu (L'Art du roman). 1986. Eseje, v ktorých Kundera definuje román ako nástroj na skúmanie ľudského bytia v čase (v dejinách). Kundera tvrdí, že zmyslom románu nie je opisovať históriu, ale ukázať, aké existenčné možnosti človeku história ponecháva.
4. MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka, 2004. Obsahuje dôkladné heslá venované psychologickému i spoločenskému románu s mapovaním ich vývoja a vzájomného prelínania.

Historicko-spoločenský a psychologický román patrí k tým najťažším, no najdôležitejším literárnym útvarom. Zatiaľ čo iné žánre nás učia, ako dejiny vyzerali, tento žáner nás núti precítiť, ako dejiny boleli.