Cesta do Panónie pripomínala dobrovoľný zostup do tráviaceho traktu obrovského, zmutovaného predátora. Hranice tohto sektora netvorili betónové múry ani oceľové ploty. Tvorila ich hradba z husto spletených, dýchajúcich stromov. Ich kmene v tme svetielkovali chorobným, bioluminiscenčným svitom. Všadeprítomný, ťažký zápach potu, agresívnych chemikálií a rozkladajúcej sa biomasy útočil na moje zmysly ako fyzická facka do tváre. V tomto svete neexistovali žiadne rovné línie ani sterilné povrchy. Každá ulica, každý chodník pulzoval vlastným, nepravidelným tepom.
Namiesto tvrdého asfaltu mi pod topánkami mľaskal mäkký, pórovitý povrch pripomínajúci kožu. Budovy na okraji mestečka nevyrastali z tehál a malty. Formovalo ich geneticky upravené mäso, zviazané hrubými úponmi a silnými šľachami. Namiesto bežných dverí sa otvárali slizké zvierače, namiesto okien na mňa hľadeli slepé, potiahnuté blany.
„Ak by si tu niekto otvoril reštauráciu, hygienik by spáchal rituálnu samovraždu ešte pred samotným vstupom,“ zamrmlal som si pre seba, kým som opatrne prekračoval kaluž čohosi, čo nebezpečne pripomínalo silné žalúdočné kyseliny.
Pevnosť rodiny Vargovcov sa týčila priamo v centre tejto nočnej mory. Pripomínala gigantický, hnisajúci nádor na tvári zeme, pumpujúci infekciu do okolia.
Cestu k hlavnému, pulzujúcemu vstupu mi zablokovali strážcovia. Tieto tvory kedysi možno patrili k ľudskej rase, no ich stvoriteľ ich zbavil akejkoľvek ľudskosti. Dnes ich paže končili masívnymi kostenými čepeľami a z prasklín na tvári im vytekal toxický, zelenkavý sliz. Nemali žiadne strelné zbrane. Ich vlastné zmutované telá predstavovali chodiaci zbrojný arzenál.
„Cudzie tkanivo... infikuje náš dokonalý organizmus,“ zachrčal prvý mutant hlasom, ktorý pripomínal trhanie mäsa, a švihol čepeľou smerom k môjmu krku.
„Súhlasím, fešák. Som vaša najhoršia infekcia,“ odpovedal som s chladným úsmevom, vytiahol svoj ťažký revolver a namieril priamo na jeho deformovanú hruď.
Výstrel roztrhol vlhký, ťažký vzduch. Masívna strela kalibru štyridsaťpäť prerazila organický pancier s odporným, mľaskavým zvukom. Tvor padol na mäkkú zem, z rany mu začala vytekať tmavá, zapáchajúca tekutina. Zvyšní dvaja strážcovia na moment zaváhali.
„Prípad vyriešený. Doktor predpisuje dávku olova každých osem hodín a vy ste vynechali dávku,“ poznamenal som chladne a dvomi rýchlymi výstrelmi som oboch poslal na predčasné stretnutie s ich biologickým stvoriteľom.
Katedrála z mäsa a kostí
Pevnosť zvnútra pôsobila ako morbídna katedrála z chrupaviek a vnútorností. Moje kroky tlmil koberec z teplého machu, ktorý pri každom dotyku ticho, takmer ľudsky povzdychol. Hnusil sa mi každý jeden centimeter tohto priestoru. Steny sa napínali v rytmických kontrakciách, pumpujúc neznáme, tmavé tekutiny do vyšších poschodí.
V centre hlavnej, obrovskej sály sa týčilo samotné srdce tohto šialenstva – obrovský biologický reaktor. Priehľadná membrána, naplnená pulzujúcou, amniotickou tekutinou, spájala tisíce nervových vlákien s centrálnym pultom z organického skla.
Tam stáli.
Elara Varga. Jej dokonalá kybernetická elegancia úplne zmizla. Teraz mala na sebe priliehavú organickú zbroj, ktorá sa doslova prisala k jej bledej pokožke ako parazit. Z predlaktí jej vyrastali slizké, pulzujúce výrastky zbraní. Stále si však zachovávala svoju smrteľnú, toxickú príťažlivosť.
Vedľa nej stál starší muž. Varga starší. Šialený tvorca tohto panoptika a hlavný architekt skazy. Jeho telo už takmer stratilo pôvodnú ľudskú podobu. Do miechy mu vrástli hrubé bio-korene, čím sa priamo, fyzicky napojil na steny reaktora. Miesto očí mal len dve žiarivé, fialové priehlbiny pohlcujúce svetlo.
„Čakali sme ťa, Viktor,“ prehovorila Elara. Jej hlas už neznel ako brúsený diamant. Niesol v sebe desivú ozvenu stoviek ďalších hlasov, rezonujúcich priamo z okolitých stien pevnosti.
„Musím uznať, milostivá, že tvoj vkus na interiérový dizajn rapídne upadol,“ odvrkol som, kráčajúc pomaly vpred. Ruku som nespúšťal z rukoväte revolvera, zatiaľ čo v druhom vrecku som zvieral synchronizačný časovač z Austrumu. „Toto miesto páchne ako letná márnica pri výpadku prúdu. A tvoj spoločník vyzerá, akoby ho prežul a následne vyvrhol samotný diabol.“
Varga starší sa zachichotal. Zvuk pripomínal bublanie toxického bahna v horúcom prameni. „Ty vidíš iba rozklad, detektív. My však vidíme absolútne, čisté znovuzrodenie. Prométeus dodá nekonečnú energiu. Časovač zosynchronizuje frekvencie. A genetický kód Panónie následne pohltí všetku tú mŕtvu, zastaranú technológiu sveta. Celý kontinent sa stane jedným obrovským, dýchajúcim organizmom. Moja dcéra a ja budeme tvoriť jeho centrálny, nesmrteľný mozog.“
„Úžasný rodinný podnik. Ibaže ste zabudli na drobný, zanedbateľný detail – ja nerád končím ako niekoho nedeľná večera,“ vytiahol som mosadzný časovač a ukázal ho obom prítomným. „Hľadáte tento malý zázrak? Bez neho váš veľký plán zlyhá rýchlejšie než lacný implantát z čierneho trhu.“
Elara spravila plynulý krok vpred. Z organickej hlavne na jej ruke začalo odkvapkávať zlovestné, fialové svetlo. Biologická zbraň pripravená vystreliť smrteľný, paralytický neurotoxín.
„Daj mi ten časovač, Viktor. Nikdy si nepredstavoval nič viac než len užitočný nástroj. Kuriéra, ktorý nekladie zbytočné otázky a čistí nám cestu. Dnes však môžeš získať miesto v našom novom, dokonalom svete. Prepojíme ťa so sieťou. Strach nadobro zmizne. Bolesť prestane existovať. Všetko sa zjednotí.“
„Ja svoju bolesť preferujem, anjelik. Aspoň viem, že stále dýcham a žijem.“
Rýchlo som zhodnotil bezvýchodiskovú situáciu. Reaktor za nimi lačno pulzoval, očakávajúc prísun obrovskej energie z kybernetického jadra Prométea, ktoré starý Varga zvieral vo svojich zmutovaných, mäsitých pažiach. Ak ho tam vloží bez časovača, systém zhorí zvnútra v obrovskej explózii. Ak mu však časovač odovzdám... koniec sveta nadobudne reálne, desivé kontúry.
Vytiahol som z podšívky kabáta prekvapenie, ktoré do tohto mäsového pekla vôbec nepatrilo. Výbušninu z Danubie, naplnenú surovým dieselom a obohatenú prešporským bielym fosforom.
„Mám pre váš nový ekologický svet malý uvítací darček. Hrejivý pozdrav z povrchu,“ s cynickým úškrnom som odistil granát.
Zúčtovanie v plameňoch
Starý Varga zreval neľudským, zvieracím hlasom. Z podlahy okamžite vyrazili hrubé, svalnaté chápadlá, v snahe zachytiť moje nohy. Uskočil som nabok, hodil odistený granát priamo do priehľadnej membrány biologického reaktora a v tej istej sekunde som spustil paľbu z revolvera.
Guľky trhali mäsové steny, rozbíjali organické terminály a striekali do priestoru žieravú, kyslú krv. Granát prepálil ochrannú membránu a explodoval priamo v samom centre systému.
Nastal absolútny, deštruktívny chaos. Biologický reaktor sa rozprskol na tisíc krvavých kusov. Explózia slizu, ohnivých plameňov a toxickej kyseliny zaplavila celú miestnosť. Kyselina spaľovala organické steny, zatiaľ čo oheň živil surový diesel z výbušniny. Starý Varga začal okamžite horieť ako fakľa. Jeho telo sa zvíjalo v smrteľných kŕčoch, kým ho plamene pohlcovali spolu so samotným jadrom Prométea.
Steny pevnosti začali nariekať. Doslova kričali nepredstaviteľnou bolesťou, zatiaľ čo sa celá obrovská stavba otriasala v základoch. Zhora padali kusy obhoreného mäsa a chrupaviek, zapaľujúc všetko okolo.
Otočil som sa k východu, no cestu mi zahatala postava v oblakoch štipľavého dymu.
Elara.
Ľavú polovicu tváre jej spálila kyselinová explózia, odhaľujúc syntetickú kosť pod spálenou, zčernanou kožou. Napriek nesmiernej bolesti stála pevne na nohách. Organická zbraň na jej pravej ruke slizko mľaskala, pripravená odovzdať smrtiacu dávku. Zostala jej už len chladná, čistá a nefalšovaná nenávisť.
„Láska v skutočnosti neexistuje, Viktor. Ide čisto o chémiu, o sprosté elektrické impulzy v mozgu,“ mieri na mňa Elara zbraňou obrastenou pulzujúcim tkanivom.
„Máš pravdu, anjelik. Ale moje olovo účinkuje oveľa rýchlejšie a spoľahlivejšie,“ poviem a stlačím spúšť.
Zbraň ťažko kopla v mojej dlani. Zvuk výstrelu na zlomok sekundy prehlušil rúcajúce sa steny mäsovej pevnosti.
Ťažký olovený projektil zasiahol Elaru priamo do stredu hrude. Kinetická energia ju okamžite odhodila dozadu. Jej telo s tlmeným žuchnutím dopadlo do náruče geneticky modifikovanej flóry. Rastliny okamžite začali ovíjať svoje žiariace, krvavočervené listy okolo jej smrteľnej rany, akoby sa ju snažili naposledy objať a utešiť. Hľadela na mňa chladnými, rýchlo vyhasínajúcimi očami. Na perách sa jej zjavil letmý, trpký úsmev porazeného hráča. Potom svetlo v jej pohľade definitívne zhaslo.
„Takto končia všetky veľké sny o ovládnutí sveta,“ pošepol som sám pre seba. Otočil som sa k padajúcim, horiacim dverám a vrhol sa von do tmy, preč z horiacej pevnosti.
Oheň rýchlo strávil úplne všetko. Spoza kopca som počul, ako biologické monštrum umiera. Jeho plač sa niesol celým sektorom Panónie, kým z neho nezostal len stĺp čierneho, mastného dymu, stúpajúceho k mŕtvej, zamračenej oblohe.
Epilóg: Syntetické slzy
Dážď neustále bubnuje na parapet mojej kancelárie. Kvapky kyseliny leptajú špinu na skle, zanechávajúc za sebou sivé, dymiace šmuhy. Neónová reklama na syntetické pľúca od korporácie BioDanubia vrhá do tmavej miestnosti pulzujúce červené svetlo. Presne ako v deň, keď táto šialená, samovražedná jazda začala. Pripomína to krvácajúcu tepnu nad celým Prešporkom.
Sedím za poškriabaným oceľovým stolom, v pravej ruke zvieram pohár lacnej syntetickej whisky. V ľavej ruke otáčam drobný, zubatý kľúč z Austrumu. Jedinú hmatateľnú pamiatku na ženu, ktorá takmer vymazala ľudstvo z mapy a roztrhala kontinent na kusy.
Napijem sa. Tekutina chutí ako tekutý ostnatý drôt, spaľuje hrdlo a aspoň na chvíľu otupuje moju myseľ, brániac spomienkam vyplávať na povrch.
Prežil som horúcu paru, prežil som naftovú vojnu, rádioaktivitu, šialenú mechaniku aj oživené mäso. Zastavil som apokalypsu. Zachránil som svet, ktorý si vlastne záchranu vôbec nezaslúži. Nikto mi za to neudelí medailu. Žiadna korporácia mi nepošle ďakovný list so šekom. Zajtra ráno opäť vstanem, zapálim si lacnú cigaretu a budem čakať na ďalšieho zúfalca. Na niekoho, kto mi na stôl položí hromadu kreditov za prácu, ktorá ho pravdepodobne privedie rovno do hrobu.
Mesto vonku hučí svojou bežnou symfóniou skazy. Kvílenie policajných sirén sa mieša s hlukom lietajúcich transportérov. Prešporok funguje ďalej vo svojom neľútostnom tempe. Požiera ľudské sny a vypľúva len prach s chrómovými súčiastkami.
Odložím ozubený kľúč na stôl, hneď vedľa prázdnej fľaše. Vyložím si nohy v ťažkých topánkach na okraj stola a zapálim si poslednú cigaretu zo zmačkanej škatuľky. Dym pomaly stúpa k rotujúcemu stropnému ventilátoru, kde sa stráca v hustom tieni.
Možno Elara naozaj hovorila pravdu. Možno vo vesmíre neexistuje nič iné, iba elektrické impulzy v mozgu a obyčajná chémia. Ale kým tie impulzy držia môj prst pevne na spúšti a chémia mi dovoľuje cítiť horkú chuť tejto príšernej whisky, nehodlám to vzdať.
Zavriem oči a zhlboka natiahnem drsný dym do pľúc. Neónový dážď vytrvalo padá na mesto.
Prípad Prométeus uzatváram. Definitívne.
(yerry - 31.7.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára