Podzemný tunel z rádioaktívnej Zemje vyúsťoval do celkom iného, bizarnejšieho sveta. Tma nečakane ústila do oslnivej renesančnej nádhery, kde namiesto kyselinového dažďa alebo dusivého naftového smradu vládla všadeprítomná vôňa lešteného dreva, včelieho vosku a jemného hodvábneho oleja. Austrum. Mesto, v ktorom sa čas nestal len obyčajnou fyzikálnou veličinou, ale priam fanatickým náboženstvom.
Vstúpil som na precízne dláždené námestie. Architektúra pripomínala staré florentské paláce z kníh dejepisu, no každý mramorový stĺp, každá rímsa a každá kamenná socha ukrývali tisíce mosadzných páčok, drobných pružín a ťažkých závaží. Namiesto prešporských neónov tu žiarili leštené zrkadlá usmerňujúce slnečný svit, namiesto počítačových obrazoviek neúnavne klopali mechanické ukazovatele. A všade – absolútne všade – rezonoval neustály, neúprosný tikot. Tik-tak, tik-tak. Znel v dlažbe pod nohami, v mramorových stenách aj v mojich pľúcach. Tento zvuk sa človeku zažral pod kožu po piatich minútach a prinášal so sebou stiesňujúci pocit, že smrť prichádza s každým pohybom sekundovej ručičky.
Moja zúbožená vizáž vyvolávala na elegantných, čistých uliciach Austrumu značný rozruch. Pokožka stále jemne fosforeskovala po nedobrovoľnom kúpeli v reaktore, kabát niesol hlboké stopy po uránových strelách a zápach podzemných stôk ma sprevádzal ako verný, no smradľavý pes. V pravom vrecku ma hrial ozubený kľúč od Elary a v ľavom diár Doktora Kováča.
Pristúpil som k mechanickému novinovému stánku. Namiesto živého človeka za pultom sedela mosadzná bábika vo veľkosti renesančného pážaťa. Po zasunutí medenej mince sa jej kovové prsty plynulo pohli, hrubá pružina v hrudi hlasno zacvakala a bábika mi podala výtlačok vytlačený na drahom papieri.
„Kde nájdem Vežu Orloja, malý plecháč?“ opýtal som sa bábiky bez veľkých nádejí na inteligentnú odpoveď.
Bábika natočila hlavu s tichým, bzučiacim zvukom prevodov. Z jej medeného hrdla vybehol skreslený, plechový hlas: „Veža Orloja stojí v strede sveta, cudzincom meria posledné minúty. Vstup povoľujeme len na vlastné riziko. A nezabudnite naťahovať svoje hodinky.“
„Moje hodinky tikajú pomocou ťažkého olova a strelného prachu, malý,“ zamrmlal som a vykročil smerom k dominantnej, vysokej siluete v centre mesta.
Veža Orloja
Veža Orloja prepichovala oblohu ako obrovský, hroziaci mosadzný prst. Tyčila sa do výšky stovky metrov, husto posiata gigantickými ciferníkmi, astronomickými kruhmi a pohyblivými figurínami apoštolov či smrtiek. Tieto postavy v pravidelných intervaloch tancovali okolo hrdla stavby svoj morbídny tanec. Tu sídlil Majster hodinár. Jediný človek v celom sektore schopný podľa Kováčových poznámok vyrobiť a precízne nastaviť deaktivačný mechanizmus pre synchronizačnú rozbušku Prométea.
Vstupné dvere do veže tvorila masívna doska z čierneho duba, spevnená hrubými medenými pásmi. Namiesto kľučky sa v strede nachádzal otvor tvaru ozubeného kolieska.
Vytiahol som kľúč, ktorý mi v Danubii zanechala Elara. Perfektne zapadol do komplikovanej drážky. Otočil som ním. Z vnútra dverí sa ozvalo masívne cvaknutie, ťažké pružiny sa napli a dvere sa plynulo otvorili dovnútra.
„Alica vstupuje do krajiny zázrakov,“ povedal som si popod nos a prešiel prahom. „Ibaže namiesto milého bieleho králika ma tu pravdepodobne čaká chlap s nabrúsenou gilotínou.“
Vnútro veže pripomínalo útroby obrovského, dýchajúceho kovového monštra. Priestor zapĺňali tisíce ozubených kolies najrôznejších rozmerov – od drobných koliesok veľkosti mince, rotujúcich závratnou rýchlosťou, až po gigantické ozubené valce s priemerom desať metrov, ktoré sa pomaly a neúprosne otáčali nad priepasťou. Medzi nimi sa pohybovali masívne oceľové kyvadlá, ktorých švih sprevádzal hlboký, dunivý hvizd.
Vyšplhal som po úzkych, točitých kovových schodoch až do najvyššieho poschodia, kde sa podľa mapy nachádzala dielňa Majstra hodinára.
Miestnosť voňala kriedou, olejom a starým, rozpadajúcim sa papierom. Všade na stoličkách a stoloch ležali rozobraté mikroskopy, mosadzné pinzety, pružiny a rozpracované hodiny. Za dlhým pracovným stolom pod veľkým kruhovým oknom sedel starý muž. Oblečený mal ťažký zamatový plášť vyšívaný zlatou niťou, na hlave upevnenú lupu s tromi nastaviteľnými šošovkami.
„Majster hodinár?“ oslovil som ho a ruku nechal voľne položenú na rukoväti revolvera.
Starec sa pomaly, takmer neochotne otočil. Jeho pohyby niesli zvláštnu, trhavú plynulosť, akoby mu chýbalo mazanie v kĺboch. Tvár pokrývala hustá sieť hlbokých vrások, no pokožka vykazovala neprirodzený, voskový odtieň. Oči za hrubými sklami šošoviek nevyžarovali žiadny lesk ani náznak ľudského života.
„Prichádzaš neskoro, detektív,“ prehovoril starec. Hlas znel chrapľavo, no v pozadí každého jedného slova sa ozývalo tiché, rytmické tikanie. Tik-tak, tik-tak.
„Neskorý príchod predstavuje moju celoživotnú špecialitu, majster,“ odvetil som a pristúpil bližšie k stolu. „Potrebujem vašu zručnosť. Elara Varga spúšťa Prométea a chce spáliť tento svet. Mám tu čip aj schémy. Musíte mi pomôcť vyrobiť a deaktivovať synchronizačnú rozbušku.“
Starec sa usmial. Úsmev však vôbec nezasiahol jeho tvárové svaly. Ústa sa iba mechanicky roztiahli do strán, pričom z kútikov vybehla kvapka hnedého, páchnuceho oleja.
„Elara Varga nespúšťa stroj, Viktor. Stroj spúšťa Elaru. A teba taktiež.“
Spravil som rýchly krok dopredu a strhol som mu lupu z tváre.
Pohľad, ktorý sa mi naskytol, okamžite zamrazil krv v žilách. Za voskovou maskou ľudskej tváre neexistovalo žiadne mäso, krv ani kosti. Otvorom v spánku preskakovali drobné mosadzné kolieska, zorničky tvorili brúsené krištáľové šošovky a namiesto hlasiviek pracoval v hrdle malý miechový valček s ostrými ihličkami. Majster hodinár dávno nežil. Predo mnou sedel dokonalý, morbídny automat. Bábika riadená z celkom iného miesta, naprogramovaná na jednu jedinú úlohu.
Pasca práve zaklapla.
Zaseknutá spúšť
Zákmit podlahy sprevádzalo hlasné, nezvratné odomknutie bezpečnostných západiek. Dvere za mojím chrbtom sa bleskovo zabuchli a prirazili ich masívne, nezdolateľné oceľové závory.
Automat na stoličke sa začal trhať v silných kŕčoch. Pružiny v jeho hrudi praskali pod obrovským tlakom z preťaženia.
„Predstavujeme len bezvýznamné súčiastky v nekonečnom stroji, detektív,“ odriekal mechanický starec monotónnym hlasom, kým jeho hlasivkový valček nepreskočil.
„Ja však preferujem hádzanie poriadneho piesku do vašej prevodovky,“ precedil som pomedzi zuby, ustupujúc od stola.
Telo starca sa rozpadlo na márne kúsky. Z odevu vyleteli stovky pružín, skrutiek a ozubených kolies, ktoré sa s cinkaním rozkotúľali po drevenej podlahe.
V tej istej sekunde sa podlaha dielne začala prudko prepadať. Steny sa posúvali na medených koľajniciach, nábytok padal do otvárajúcich sa hlbokých šachiet a celá miestnosť sa transformovala na gigantický, smrteľný drvič.
Šialený tanec v útrobách orloja
Podlaha podo mnou úplne zmizla. Dopadol som na pohybujúcu sa plošinu tvorenú ozubenými prevodmi.
Okolo mňa sa rozkrútilo ukážkové pekelné divadlo. Masívne mosadzné kolesá so zubami veľkými ako moje dlane sa otáčali v protismere, pripravené zachytiť akýkoľvek kúsok odevu alebo mäsa a neúprosne ho vtiahnuť do smrteľného zovretia. Zhora sa v zbesilom, kyvadlovom rytme spúšťali ostré gilotínové čepele, zatiaľ čo zo strán vystreľovali ťažké oceľové piesty.
Miestnosť dýchala čistou, chladnou mechanickou smrťou.
„Skvelé! Zábavný park pre samovrahov!“ zareval som, kým som skákal z jedného rotujúceho kolesa na druhé, snažiac sa udržať rovnováhu.
Nohy mi kĺzali po naolejovanom kove. Prvý zúfalý skok ma priviedol na veľké horizontálne ozubené koleso. To ma okamžite začalo niesť smerom k zubom iného, vertikálneho monštra. Ak by som na ňom zostal ešte dve sekundy, zomlelo by ma to na krvavú kašu.
Odrazil som sa z celej sily a preletel cez prázdny priestor. Ruky sa kŕčovito zachytili o oceľovú hriadeľ. Trenie mi pálilo dlane, no nepustil som sa. Nad hlavou mi s hvizdom preletelo obrovské mosadzné kyvadlo, jeho ostrá hrana presekla vzduch len pár centimetrov od mojich topánok.
„Viktor, mysli! Každý posratý stroj má svoje slabé miesto!“ hovoril som si sám pre seba a snažil sa udržať na kývajúcej sa hriadeli.
Na druhej strane miestnosti som uvidel centrálny riadiaci uzol. Hrubú oceľovú páku spojenú s hlavným regulátorom rýchlosti, okolo ktorej pracoval zložitejší systém únikového kolesa. Ak by sa ten uzol zasekol, celý prevodový reťazec v tejto sekcii by zlyhal a zastavil sa.
Potreboval som sa tam dostať. Cestu však prehradzovala trojica zbesilo rotujúcich ozubených kolies, ktoré pracovali ako gigantický, nepreniknuteľný mlynček na mäso.
Vytiahol som z puzdra svoj ťažký revolver. Olovené náboje nemali absolútne žiadnu šancu rozdrviť trojmetrové masívne koleso, no mieriť na samotný hrubý materiál znamenalo čistú hlúposť. Zamieril som na nosné ložisko v strede stredného kolesa, kde sa spájali sily celej konštrukcie.
Stlačil som spúšť.
Výstrel preťal neustály, ohlušujúci tikot. Ťažká olovená strela zasiahla medené ložisko a spôsobila mikrotrhlinu. Druhý výstrel do toho istého miesta roztrieštil upevňovací kolík.
Stredné koleso sa prudko vyosilo. Jeho zuby narazili do susedného prevodu pod zlým uhlom. Ozval sa strašný, trhavý hluk rúcajúcej sa mechaniky. Kov narážal na kov, iskry vyletovali do výšky niekoľkých metrov a celé súkolie sa na sekundu zaseklo.
To predstavovalo moju jedinú šancu.
Rozbehol som sa po nepravidelne sa pohybujúcich zuboch zastaveného kolesa. Kov podo mnou praskal, preťažené pružiny vyjúco protestovali. Skočil som vpred, preletel okolo padajúceho piestu a s tvrdým dopadom pristál priamo na plošinu s riadiacou pákou.
Schmatol som masívnu oceľovú páku oboma rukami. Zablokoval som ju pomocou hlavne môjho revolvera, ktorý som vopchal priamo medzi zuby únikového kolieska regulátora.
„Piesok do prevodovky, ako som sľúbil!“ zvolal som.
Oceľový kolt udržal nápor. Mechanizmus regulátora dostal fatálny šok. Preťaženie prebehlo celou sekciou ako elektrický prúd. Ozubené kolesá okolo mňa začali vynechávať, hrubé pružiny praskali s hlasnými výstrelmi a celá miestnosť sa s hlbokým, kovovým stonaním zastavila.
Ticho, ktoré nasledovalo, pôsobilo až neprirodzene, strašidelne. Dym zo spáleného oleja a roztaveného kovu pomaly stúpal k stropu.
Správa v komore
Oprel som sa o páku a lapal po dychu. Telo ma bolelo z každého jedného skoku, zranenia zo Zemje znova krvácali, no žil som.
Vytiahol som revolver z rozdrveného regulátora. Zbraň niesla hlboké škrabance na hlavni, no rám zostal neporušený. Kvalitná, poctivá oceľ z 19. storočia porazila jemnú mechaniku Austrumu.
Prirazené dvere na druhej strane plošiny povolili, keďže bezpečnostný systém po zlyhaní regulátora automaticky otvoril núdzové východy.
Prešiel som do malej, tajnej komory za zničenou dielňou. Na stredovom podstavci tu nestál len nejaký obyčajný nákres. Ležal tu hotový, mosadzný artefakt. Synchronizačný časovač. Prístroj veľkosti ľudskej päste, husto posiaty drobnými ciferníkmi a kryštálovými šošovkami.
Vedľa časovača ležala obálka z jemného papiera. Na jej prednej strane stála elegantným, ženským rukopisom napísaná správa:
Pre Viktora. Ak toto čítaš, dokázal si, že predstavuješ oveľa viac než len obyčajnú súčiastku. Čakám ťa tam, kde sa to celé začalo. V Panónii. Príď včas. Čas vypršal.
Zovrel som synchronizačný časovač v dlani. Prístroj jemne vibroval, akoby vlastnil samostatný, živý pulz. Elara ma nepotrebovala zabiť v tomto hodinovom pekle. Iba si ma testovala. Chcela, aby som ten spúšťač vyzdvihol z pasce a priniesol ho priamo do jej hlavného stanu.
„Hráš so mnou šach, anjelik,“ zamrmlal som a schoval časovač do kapsy. „Ale zabudla si na jeden detail. Ja nikdy nepoužívam pravidlá a šachovnicu zvyknem na konci podpáliť.“
Smer Panónia
Zostúpil som z Veže Orloja. Austrum okolo mňa stále nahlas tikal, no tento zvuk mi už nenaháňal strach. Znamenal len konečné odpočítavanie do finálneho stretnutia.
Všetky stopy, všetky kúsky tejto šialenej skladačky – od chladnej kybernetiky Prešporka, cez horúcu paru Vindobony, krvavý diesel Danubie, atómovú skazu Zemje až po šialenú mechaniku Austrumu – sa spájali v poslednom, najdesivejšom sektore.
Panónia. Biopunková nočná mora, kde technológia perverzne fúzovala so živým, pulzujúcim mäsom.
Nasadol som na posledný mechanický dostavník smerujúci na juhovýchod. Zásoba cigariet sa mi míňala, alkohol chutil stále horšie, no moja túžba dokončiť tento prípad prevyšovala všetok pud sebazáchovy. Elara Varga si myslela, že drží v rukách osud všetkých šiestich miest. Ja som však niesol nabitý revolver a srdce plné chladnej, nefalšovanej pomsty. Záverečný akt práve začínal a opona išla hore.
(yerry - 31.7.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára