Oblohu neustále zakrýval ťažký, nepriehľadný závoj sadzí z gigantických rafinérií chŕliacich oheň a dym. Ľudia na stanici nekráčali. Predierali sa hlbokým, lepkavým blatom v ťažkých vojenských kabátoch, s očami ukrytými za ochrannými leteckými okuliarmi. Namiesto elegantných taxíkov tu premávali opancierované transportéry s guľometnými hniezdami na strechách, pripravené kedykoľvek spustiť paľbu.
Privolal som jeden z obrnených taxíkov mávnutím ruky. Vodič, zavalitý chlapík s polovicou tváre zjazvenou od šrapnelu, otvoril ťažké oceľové dvere.
„Kam to hodíme, šéfe? Na front alebo na cintorín? Cesta trvá zhruba rovnako dlho,“ zachrčal cez hrubú vrstvu špiny a oleja na tvári.
„Zhrdzavený piest. Alebo akýkoľvek iný bar v tejto diere, kde nenalievajú čisté raketové palivo,“ odvetil som, pričom som si striasol popol a blato z kabáta.
„Dobre vieš, kamoš, že v tomto meste motorové palivo chutí lepšie než miestna whisky,“ zasmial sa vodič, stlačil spojku a zaradil rýchlosť. Transportér vyrazil vpred s revom divej zveri, pneumatiky agresívne trhali zablatenú, rozbitú cestu.
Cesta mestom pripomínala depresívnu exkurziu po obrovskom šrotovisku. Budovy nevlastnili žiadne fasády, len obnažené oceľové konštrukcie posiate dierami po ťažkých kalibroch a delostrelectve. Vládli tu surové vojenské gangy. Každá ulica patrila inej frakcii, zjednotenej len fanatickou láskou k spaľovacím motorom a hlbokou nenávisťou ku všetkému živému.
Vôňa starého oleja a zrady
Bar Zhrdzavený piest stál na samom okraji obrovského krátera, pravdepodobne pozostatku po neúspešnom testovaní ťažkej leteckej munície. Interiér zapáchal starým strojovým olejom, lacným žuvacím tabakom a nevypovedanými hrozbami visiacimi vo vzduchu. Podlaha z vlnitého plechu sa lepila pod podrážkami po rozliatom pive a zaschnutej krvi.
Sadol som si do najtmavšieho kúta, chrbtom k pevnej stene, presne ako kážu základné inštinkty prežitia v podobných putikách.
„Čo si dáš, cudzinec?“ opýtal sa barman podíduc k môjmu stolu. Namiesto ľavej ruky mu z koženého rukáva trčal masívny, hrdzavý hasák.
„Dvojitú ražnú. A nenechaj ma čakať, inak zaspím od nudy a ty prídeš o tringelt,“ odvrkol som a hodil na plechový stôl zopár zamazaných mincí.
Kým barman nalieval hnedastú, podozrivú tekutinu do pochybne čistého pohára, vytiahol som z vnútorného vrecka diár zosnulého doktora Kováča. Stránky, plné šialených nákresov a drobných poznámok, pomaly odhaľovali skutočnú, desivú tvár celého prípadu.
Prométeus naozaj nepredstavoval len obyčajnú obrovskú batériu. Išlo o univerzálny konvertor. Monštrum. Zariadenie dokázalo bez strát prijať kybernetickú sieť z Prešporka, paru z Vindobony, ťažký diesel z Danubie, dokonca aj atómovú fúziu zo Zemje a premeniť ich na čistú, koncentrovanú deštrukciu. Kto držal v rukách túto diabolskú skrinku, vlastnil kľúč k absolútnej nadvláde nad kontinentom. Všetky mestá by museli kľaknúť na kolená a platiť výpalné, inak by čelili úplnému vyhladeniu.
Zrazu sa dvere baru s vŕzganím pántov rozleteli. Do zafajčenej, hlučnej miestnosti vstúpila postava, ktorá sem pasovala asi ako drahý perzský koberec do kravskej maštale.
Elara Varga.
Luxusný polymérový kabát z Prešporka vymenila za ťažkú, opotrebovanú koženú bundu leteckého strihu, no jej chladný, kalkulujúci pohľad zostal neporušený. Krok dravej šelmy ju bez zaváhania viedol priamo k môjmu stolu. Ignorovala slizké, žiadostivé pohľady miestnych gangstrov i mastné stoly. Jej vôňa prerazila aj ťažký pach horiacej nafty a potu. Nebezpečná, toxická kombinácia luxusu a smrteľného klamstva.
Sadla si do vŕzgajúcej stoličky oproti mne. Oči, modrejšie a chladnejšie než potápajúci sa ľadovec, ma na moment úplne paralyzovali. Zakaždým, keď sa na mňa pozrela, cítil som v hrudi tú istú hlúpu nádej, ktorú vzápätí zabil čistý cynizmus.
„Prešporok vám zjavne chýba, Viktor,“ prehovorila hlasom pripomínajúcim brúsenie drahokamu. „Súdim podľa tých temných kruhov pod očami a zničeného kabáta.“
„Mne chýba hlavne obyčajná ľudská úprimnosť, anjelik,“ napil som sa ražnej. Chutila presne ako zriedená batériová kyselina s príchuťou hrdze, no aspoň prepálila dieru cez únavu. „Poslali ste ma nájsť stratenú rodinnú hračku. Hračku. Namiesto toho v rukách držím kompletný návod na apokalypsu a prenasleduje ma polovica zabijakov z dvoch miest.“
Elara si zhlboka povzdychla, tvár skryla do dlaní, hrajúc predo mnou dokonalú rolu obete dohnanej zlými okolnosťami do kúta. „Všetko sa to zvrtlo, detektív. Rodinná rada úplne stratila nad prototypom kontrolu. Syndikáty z Danubie podplatili našich najlepších technikov. Ja vlastne zachraňujem celú situáciu. Musíte mi veriť. Som na vašej strane.“
„Vaše slová znejú nádherne. Skoro by im naivný človek uveril, keby mu za chrbtom neustále neštekali samopaly, nelietali parné inšpekcie a nenechávali za sebou mŕtvoly s podrezanými krkmi,“ utrúsil som cynicky, naklonil sa dopredu a položil ruku na rukoväť revolvera pod kabátom.
„Nemôžeš veriť absolútne nikomu, Viktor. Dokonca ani vlastnému tieňu,“ upozornila ma Elara. Načiahla ruku ponad stôl a vložila mi do dlane malý, ťažký predmet. Kľúč od trezoru.
„Zatiaľ verím len svojmu revolveru, milostivá. Ten aspoň nekecá a plní sľuby,“ odpovedal som sucho.
Kľúč chladil v mojej dlani. Zúbkovaný kúsok ťažkého, zložito frézovaného kovu, páchnuci po čerstvom oleji. Chcel som sa opýtať na presnú polohu spomínaného trezoru a zistiť ďalšie detaily jej úžasného plánu, no v tej sekunde sa svet definitívne zbláznil.
Návšteva bez zaklopania
Stena baru za Elariným chrbtom jednoducho prestala existovať.
Oceľové pláty a hrubé drevené trámy vyleteli do vzduchu s ohlušujúcim rachotom výbuchu. Vzduch preťal zvuk trhajúcich sa tehál a chorobný rev naftového motora s výkonom minimálne tisíc koní. Do miestnosti sa cez oblak tehlového prachu a hustého dymu vovalil masívny, čierny obrnený tank. Jeho hrubá hlaveň zdemolovala barový pult a zmietla barmana s hasákom do rohu ako nepotrebnú handrovú bábiku.
Kovové pásy drvili podlahu, pričom zo seba do všetkých strán striekali kusy blata a rozdrveného skla.
„Zdá sa, že tu niekto neuznáva klasické dvere!“ zreval som cez hluk padajúceho stropu. Chytil som Elaru za ruku a strhol ju pod ťažký dubový stôl presne v momente, keď fanatický strelec na veži tanku spustil paľbu z ťažkého, rotačného guľometu.
Projektily veľkosti mrkvy trhali zariadenie podniku na drobné triesky. Miestni štamgasti nestihli ani len vytiahnuť zbrane z puzdier. Telá padali na zem v krvavom, morbídnom tanci. Vôňu starého oleja okamžite nahradil silný pach korditu a spáleného ľudského mäsa.
„Zadný východ! Hneď!“ ukázal som smerom k rozbitým dverám do zadnej kuchyne.
Vyrazili sme vpred, skrčení k zemi ako lovená zver. Guľky nám hvízdali tesne nad hlavami, rozbíjali fľaše s tvrdým alkoholom a trhali steny na franforce. Prebehli sme cez kuchyňu plnú štipľavého dymu a vykopli dvere ústiace do temnej zadnej uličky.
V uličke stál zaparkovaný ťažko obrnený bojový džíp. Motor už bežal na voľnobeh, z masívnych výfukov stúpal hustý čierny dym. Vodič v koženej maske so zváračskými okuliarmi práve vyťahoval z kabíny samopal. Nečakal som na pozvanie do debaty. Moja ťažká topánka našla jeho sánku s neomylnou presnosťou a tvrdosťou ocele. Chlap s prasknutím kostí preletel cez kapotu a pristál v hlbokej kaluži tmavej nafty.
„Naskakuj!“ zavelil som Elare a sadol za veľký, kožený volant.
Pedál plynu som okamžite zarazil až do podlahy. Motor zareval ako prebudená, zúrivá beštia. Džíp vyrazil vpred, pneumatiky s hlbokým dezénom rozrývali lepkavé bahno. Za nami z budovy zničeného baru vycúval tank a do uličky sa s piskotom bŕzd vrútili ďalšie tri nepriateľské vozidlá. Ich silné svetlomety agresívne rozrezali tmu a guľomety na ich strechách začali okamžite chrliť olovo naším smerom.
Rýchlosť, blato a roztavená oceľ
Vyrazili sme plnou rýchlosťou von z mesta. Ulice Danubie sa rýchlo zmenili na gigantický systém zablatených, hlbokých kaňonov a vykopaných zákopov. Okolo nás sa týčili hrdzavé konštrukcie opustených ropných čerpadiel a strmé hlinené steny brániace akejkoľvek odbočke. Pripomínalo to šialenú pretekársku dráhu vybudovanú priamo v samotnom pekle.
Pozrel som do spätného zrkadla. Traja prenasledovatelia sa držali v tesnom, vražednom závese. Ich motory revali v dokonalej symfónii so štekaním automatických zbraní. Olovené dažďové kvapky bubnovali do nášho zadného panciera ako krupobitie.
„Strieľaj, inak z nás o chvíľu spravia krvavé rešeto!“ zakričal som na Elaru a podal jej náhradný automatický samopal ležiaci pod sedadlom.
Prekvapivo profesionálnym pohybom odistila zbraň, vyklonila sa z okna a spustila presnú paľbu. Záblesky z hlavne osvetľovali jej tvár. Nemrkla ani len okom. Pôsobila rovnako chladne, ako keď mi odovzdávala kredity v kancelárii. Kto naozaj si, Elara? preblesklo mi hlavou, zatiaľ čo som volant strhol prudko doľava.
Džíp dostal nebezpečný šmyk. Ťažké kolesá vyhodili do vzduchu obrovský gejzír mokrej hliny. Manéver nás na poslednú chvíľu zachránil pred protipancierovou raketou, ktorá o zlomok sekundy neskôr explodovala presne v mieste, kde sme sa predtým nachádzali. Výbuch mohutne otriasol vozidlom a zasypal nás spŕškou horúcich, ostrých kameňov a hliny.
„Pridaj! Sú stále za nami!“ vrieskala Elara, kým obratne menila prázdny zásobník za plný.
„Držím ten prekliaty pedál na podlahe tak silno, že ho zarazím až do asfaltu... keby tu nejaký posratý asfalt existoval!“ odpovedal som a podradil. Motor zavyl vo vysokých otáčkach, pálil naftu plnými dúškami.
Prvý nepriateľský džíp sa dostal na našu úroveň z pravej strany. Vodič, potetovaný obor s náušnicou z nábojnice, sa usmieval od ucha k uchu a zjavne sa chystal naraziť do nášho boku a zhodiť nás z cesty.
Trhol som volantom rázne doprava. Naše opancierované boky do seba narazili s ohlušujúcim, trhavým škripotom. Iskry vyleteli do tmy ako roj svätojánskych mušiek. Pach horiacej nafty a roztavenej ocele úplne vyplnil kabínu. Tlačil som ho obrovskou silou smerom k strmej stene kaňonu. Obor za volantom konečne spanikáril, no neskoro. Jeho vozidlo v plnej rýchlosti narazilo do hrdzavého oceľového nosníka. Náraz ho vymrštil do vzduchu, džíp sa niekoľkokrát divoko prevrátil a následne explodoval v obrovskej, oslepujúcej ohnivej guli.
„Jeden dole, dvaja ostávajú! Títo chlapci sa neradi vzdávajú,“ sucho som okomentoval situáciu, utierajúc si pot z čela.
Zákopy sa nebezpečne zužovali. Blato fŕkalo priamo na čelné sklo. Stierače nestíhali čistiť výhľad, riadil som takmer naslepo, spoliehajúc sa len na pamäť a reflexy. Druhý prenasledovateľ začal strieľať z ťažkého kalibru. Prierazné náboje trhali zadný pancier nášho vozidla. Jeden z nich preletel priamo medzi mnou a Elarou, roztrieštil palubnú dosku a zničil rádio v spŕške iskier.
„Zober riadenie!“ skríkol som.
Nepýtal som sa na jej láskavý súhlas. Pustil som volant, vytiahol svoj verný revolver, rozkopol dvere a vyklonil sa von do tmy, držiac sa len rámu strechy. Vetrisko mi trhal šaty a blato oslepovalo zrak. Zdvihol som zbraň. Ťažký kolt z devätnásteho storočia nevyžaduje stovky guliek a kadenciu guľometu. Vyžaduje len jednu jedinú, ale za to presne mierenú.
Zamieril som priamo na chladič prednej masky druhého džípu. Počkal na správny záblesk svetla. Stlačil som spúšť.
Olovená strela kalibru štyridsaťpäť rozbila ochrannú mriežku, prešla cez chladič a prerazila hlavný prívod paliva do motora. Motor v zlomku sekundy vzbĺkol plameňom. Vodič stratil kontrolu, oslepený vlastným ohňom. Horiace vozidlo vybočilo z dráhy, narazilo do steny zákopu a zastavilo v oblaku hustého, dusivého čierneho dymu.
Zostal posledný protivník. Ten zďaleka najväčší a najhrozivejší. Obrnený ťahač s masívnou radlicou vpredu. Blížil sa k nám neúprosnou rýchlosťou, pripravený rozdrviť nás na tenkú krvavú placku.
„Viktor, pozor, priepasť pred nami!“ zvrieskla Elara a ukázala rukou vpred.
Pred nami sa zablatený kaňon prudko končil. Most vedúci cez hlbokú, temnú roklinu pripomínal skôr hromadu železného šrotu, ktorý držal pokope len silou vôle a všadeprítomnej hrdze. Neexistovala však žiadna iná cesta, žiadna odbočka.
Vpadol som späť na kožené sedadlo a prebral volant z jej rúk. „Drž sa pevne, anjelik! Toto bude poriadne drncať a bezpečnostné pásy tu nevedú!“
Vleteli sme na rozheganý most. Zhnité drevené dosky pod obrovskou váhou nášho džípu praskali a lietali do temnej priepasti. Ťahač za nami vôbec nespomalil, nezaváhal ani na sekundu. Vodič za jeho volantom zjavne nepoznal základný pud sebazáchovy. Vrazil na most tesne za nami. Obrovská hmotnosť ťažkého stroja však okamžite prekonala konštrukčné limity starej stavby.
Závesné oceľové laná začali praskať so zvukom pripomínajúcim streľbu z dela.
„Pridaj, pridaj, pridaj, ty plechová kopa šrotu!“ opakoval som si popod nos. Zadné kolesá nášho džípu zúfalo hľadali trakciu na rozpadajúcich sa doskách, hádžuc zadkom zo strany na stranu.
Dostali sme sa na pevnú zem presne v momente, keď sa stred mosta s ohlušujúcim rachotom definitívne zrútil. Obrnený ťahač s hrôzostrašným revom motora padal do temnej priepasti, zatiaľ čo jeho svetlá rezali tmu. O pár sekúnd neskôr sa zdola ozval tlmený výbuch a nahor vyšľahol stĺp oranžového plameňa, osvetľujúci steny rokliny.
Zmiznutie v dyme
Prežili sme. Zastavil som vozidlo na okraji priepasti. Motor divoko kašľal, z poškodeného chladiča unikala hustá para. Rukami som kŕčovite zvieral volant, srdce mi búšilo niekde v hrdle. Adrenalín pomaly opadal a nahrádzala ho tupá, bodavá bolesť od modrín a škrabancov.
„Vyzerá to tak, slečna Varga, že vaša vážená rodinná firma zamestnáva poriadne ostrých a vytrvalých chlapcov,“ otočil som hlavu k sedadlu spolujazdca, očakávajúc jej chladnú odpoveď.
Odpoveď neprichádzala.
Sedadlo zívalo prázdnotou. Dvere na jej strane boli dokorán, pomaly sa kývali vo vetre, vŕzgajúc v pántoch. Všade vládol len pach zhorenej nafty a prach sadajúci na rozbité sklo.
Vyskočil som z džípu so zbraňou v ruke. „Elara?!“
Prehľadal som okolie vozidla, pozrel som cez okraj priepasti do plameňov. Nikde ani jedinej stopy. Akoby sa vyparila do hustého dymu, ktorý stúpal z rokliny. Nemohla vypadnúť počas jazdy, to by som si pri tom manévrovaní určite všimol. Zmizla zámerne, presne v momente najväčšieho chaosu a hluku. Typická Femme Fatale. Najprv vám ukáže kúsok neba, aby vás následne zhodila do toho najhlbšieho, najhorúcejšieho pekla, kým ona sama bezpečne a elegantne odkráča stredom.
Oprel som sa o zničený blatník. Vytiahol som z vrecka cigaretu, pripálil si ju o horúci kus kovu na kapote a zhlboka si potiahol. V pravej dlani som zvieral kľúč. Jej posledný darček. Trezor. Kde v tomto šialenom svete existoval zámok pre túto zubatú kovovú hračku? Prečo mi to dala a potom ušla?
Odpoveď sa možno skrývala vo vreckách môjho zničeného kabáta. Spomenul som si na diár doktora Kováča. Otvoril som ho na poslednej strane a priložil zubatý kľúč k jednej z perokresieb. Drážky kľúča presne kopírovali schematický nákres prístupového portu na zablatenom papieri.
Nákres niesol nadpis: Sektor Z, Projektilový komplex. Zemja.
„Úžasná atómová utópia,“ povzdychol som si a vyfúkol dym do studeného vetra Danubie. „Vraj tam úplne všetko svieti peknou, zdravou zelenou farbou. Aspoň nebudem po nociach potrebovať baterku.“
Odhodil som ohorok do blata a otočil sa k rozbitému vozidlu. Vytrhol som z palubnej dosky lekárničku, vzal si posledný nedotknutý zásobník do revolvera a vyrazil pešo pozdĺž hlinenej steny kaňonu. Prešporok ma naučil neveriť absolútne nikomu. Vindobona ma poučila, že zlatý obal vždy skrýva hnijúce vnútro. Danubia mi práve ukázala, že zrada prichádza vtedy, keď ju najmenej čakáte, zabalená v rýchlosti sto kilometrov za hodinu.
Elara ma opäť dostala. Zase si zo mňa spravila užitočného idiota. No nepoznala jedno základné pravidlo mojej profesie: detektív nikdy neprestáva pátrať, kým nevystrelí poslednú guľku. A ja som mal pred sebou ešte celý bubienok pripravený pre zradcov so žiariacim úsmevom. Nasledujúca zastávka sľubovala mimoriadne rádioaktívne privítanie. Pevne som zovrel kľúč v pästi a stratil sa v naftovom opare smerom k najbližšej železničnej trati. Zúčtovanie ešte len začalo a ja som sa tešil na faktúru.
(yerry - 31.7.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára