Žblnk z Jurského šúru a vojaci z Prešporskej posádky (Poviedka)

Žblnk sa zastavil pred seržantom

„História tohto kúska zeme je zapísaná v blate, a blato je, ako vieme, len prach, ktorý sa napil sĺz. Jurský šúr nie je len les. Je to jazva na tvári Panónie, miesto, kde Starí bohovia utiekli pred železom a pluhom. Hovorí sa, že je to posledný prales v Európe. Ja hovorím, že je to posledný cintorín, ktorý ešte dýcha.“

– Cisárske kroniky mesta Prešporok, Imrich z Devína

Cesta do Sféry Mokradín

Slnko nad Jurským šúrom nikdy naozaj nevyšlo. Len slabo presakovalo cez hustú klenbu prastarých jelší, akoby sa samo bálo dotknúť čiernej, bublajúcej vody pod nimi. Vzduch tu bol ťažký, nasýtený pachom hnijúceho dreva, rozkladu a tisícročných tajomstiev. Bol to pach času, ktorý uviazol v slepej uličke.

Seržant Kremeň si odpľul hustú slinu do tmavej kaluže a sledoval, ako ju okamžite zhltla hladina. Jeho odev, štandardná krúžková košeľa Prešporskej posádky, bol pokrytý vrstvou zaschnutého bahna, ktorá slúžila ako dodatočné brnenie aj ako kamufláž.

„Tento les ma nenávidí,“ zamrmlal Zápalka, ženista družstva, a poškrabal sa na líci, kde mu komár veľkosti menšieho vrabca zanechal krvavý fľak. Zápalka mal na chrbte ťažký batoh plný alchymistických výbušnín – trnavského prachu, baleného v hlinených nádobách. Jediný chybný krok v tomto močiari a celá Druhá čata by sa zmenila na krvavú hmlu.

„Tento les nenávidí všetko, čo dýcha inak ako on,“ odpovedal Kremeň drsným hlasom, ktorý znel, akoby prežúval štrk. Oprel sa o svoj ťažký meč a pozrel späť na svoju družinu. Boli štyria. Zvyšok čaty sa stratil niekde v hmle pri Račišdorfe.

Za Zápalkom sa vliekol Špalok, ťažkoodenec, ktorého tvár bola skrytá pod priezorom otlčenej prilby. A nakoniec Tieň, mág družstva, chudý, chorľavo vyzerajúci muž, ktorého oči neustále kmitali po tieňoch pomedzi korene stromov.

„Sféra Mokradín je tu otvorená dokorán,“ zašepkal Tieň. Jeho hlas bol suchý ako lístie. „Cítim ju na jazyku. Chutí ako stará krv a utopené nádeje. Bohovia, Kremeň, nemali sme sem chodiť. Toto je územie Prastarých.“

„Máme rozkazy,“ odsekol seržant. „Z Pustého kostolíka prišla správa. Zbehli tam kultisti Moreny. Chcú v srdci Šúra otvoriť trhlinu do Sféry Ľadu. Ak sa im to podarí, Viedeň aj Prešporok zamrznú do konca týždňa. A cisár by bol veľmi nerád, keby mu zamrzlo víno v pivniciach.“

Zápalka si napravil popruhy. „Takže my štyria ideme zastaviť kult, ktorý chce priviesť večnú zimu, zatiaľ čo kráčame cez najhlbší prales, kde po nociach tancujú Svetlonoši a trhajú pocestným duše z tiel?“

„Presne tak,“ usmial sa Kremeň. Bol to unavený, vlčí úsmev. „Typická streda v cisárskej armáde. Pohnite zadkami.“

Pokračovali v pochode. Blato im mľaskalo pod topánkami ako nenásytná tlama. Jurský šúr nebol len obyčajný mokraďový prales. Bolo to miesto, kde sa sféry – magické chodníky a dimenzie – prelínali s fyzickým svetom. Stromy tu mali tváre pokrútené v nemej agónii. Korene rástli nahor, akoby sa chceli vyhnúť tomu, čo driemalo hlboko pod zemou.

Prebudenie Prastarého z čiernych vôd

V hĺbke čiernej vody, pod vrstvou žaburiny a tlejúceho lístia, otvoril oči Žblnk.

Nebolo to jeho skutočné meno, ale tak ho volali smrteľníci. Bol Vodník. Avšak nie tá smiešna postavička so zeleným klobúčikom z ľudských rozprávok, ktoré si rozprávali ľudia pri krboch. Bol Ascendent. Pán vôd, starší ako prvé hrady, starší ako jazyk, ktorým títo votrelci hovorili. Jeho telo bolo zhlukom šliach, svalov pripomínajúcich spletené korene a pokožky farby zoxidovanej medi. Namiesto vlasov mu okolo hlavy viala čierna riasa a jeho oči boli dve bezodné studne utopených sĺz.

Cítil to.

Voda k nemu prehovorila. Prinášala mu chvenie z povrchu. Vo Sfére, ktorú ovládal, v prastarom chodníku Blata a Vody, sa niečo menilo. Prišla zima. Neprirodzená, tuhá zima, ktorá urážala teplo hnijúceho života v Šúre.

Zdvihol sa z bahnitého dna. Ryby bez očí a biele pijavice, dlhé ako ľudská ruka, sa mu uhýbali z cesty.

Morena, pomyslel si. Tá stará, chladná suka. Opäť naťahuje svoje mrazivé prsty.

Žblnk si pamätal časy pred impériami. Pamätal si, keď sem prišli prví ľudia, uctievali Perúna a hádzali mu do vody obety – občas med, občas krv, občas svoje vlastné deti, keď bola zima príliš krutá. Ale teraz? Títo noví ľudia s ich krížmi a oceľovými mečmi zabudli. Zabudli, že les má zuby. Zabudli, že voda si berie, čo jej patrí.

Ale teraz nebol čas na pomstu voči smrteľníkom. Ak Morenini kňazi otvoria trhlinu, Šúr zamrzne. A ľad je pre vodu smrť. Ľad zastavuje tok, zabíja rozklad, ktorý je paradoxne zdrojom života.

Vodník vyrazil k hladine. Nemal rád povrch, ale dnes si to vyžadovalo jeho pozornosť. Vojna prichádzala do jeho domova. A on bol pripravený pripomenúť svetu, prečo sa Prastarých kedysi báli.

Rituál Ľadu a hnev Blata

Kultisti Moreny stáli v kruhu na malej vyvýšenine uprostred Panónskeho hája. Zem pod ich nohami bola biela, pokrytá tenkou vrstvou inovatky, ktorá sa šírila do okolia ako nákaza. Bolo ich dvanásť. Oblečení v handrách farby popola a snehu, tváre pomaľované bielou hlinkou.

V ich strede stála Striga. Nehovorila si inak. Bola to žena, ktorej vek sa nedal určiť. Oči mala biele, slepé pre tento svet, no vidiace ďaleko za závoj Sféry Ľadu. V rukách držala nôž z čierneho obsidiánu. Pred ňou, na oltári z popadaných kmeňov, ležal spútaný Zmok – stvorenie podsvetia, pripomínajúce kríženca čierneho kohúta a jaštera. Zmok syčal a pľul kyselinu, no neviditeľné reťaze ľadu ho držali na mieste.

„Svet horí, sestry a bratia,“ prehovorila Striga hlasom, ktorý pripomínal praskanie ľadu na zamrznutom jazere. „Priveľa tepla, priveľa krvi. Naša Pani Zimy túži po tichu. Šúr je slabé miesto. Tu, kde sa Blato stretáva so svetom živých, vyrežeme dieru. A pustíme sem mráz, ktorý očistí túto špinavú krajinu.“

Zdvihla nôž.

Vtom sa ozval zvuk, ktorý nepatril do lesa. Bolo to suché, kovové cvaknutie.

Z kríkov asi päťdesiat krokov od nich vystúpil Tieň. Mág posádky stál s rukami otvorenými, z jeho prstov kvapkala zelená, olejovitá energia. „Neviem ako vy,“ zakričal Tieň, jeho hlas rezonoval mágiou, „ale ja nemám rád zimu. Mám z nej sople.“

Striga rýchlo otočila hlavu. „Zabite ho!“ zrevala na kultistov.

Z tieňov okolo Tieňa sa vynorili ďalší traja. Špalok, ťažkoodenec, zložil z pleca svoj obrovský obojručný meč a s bojovým revom, ktorý vyplašil kŕdeľ holubov, sa vrhol vpred. Kremeň postupoval vedľa neho, štít zdvihnutý, meč v pohotovosti.

Ale hlavné slovo mal Zápalka. Ženista nebežal. Kľakol si do blata, vytiahol z batohu hlinenú guľu veľkosti jablka, škrtol zapaľovačom o bok zbrane a zapálil krátku, modrú zápalnú šnúru.

„Darček z Trnavy, vy mrazivé kurvy!“ zakričal Zápalka a hodil výbušninu mocným oblúkom.

Kultisti začali splietať kúzla. Vzduch sa ochladil, mráz formoval vo vzduchu oštepy z čistého ľadu, ktoré vystrelili proti vojakom. Špalok zachytil dva oštepy na svoj štít, náraz ho zrazil na kolená, ľad sa roztrieštil na tisíc kúskov. Tieň predstúpil, z jeho rúk vyšľahol prúd zeme a hnijúceho lístia – energia Sféry Mokradín – a vytvoril clonu, ktorá odklonila ďalšie projektily.

Hlinená guľa dopadla priamo medzi troch kultistov.

Výbuch nebol ohnivý. Trnavský prach bol zmesou alchýmie a mágie. Explózia roztrhala vzduch s ohlušujúcim praskotom, vytvorila tlakovú vlnu, ktorá kultistov nerozmetala, ale doslova ich rozdrvila, akoby do nich narazila neviditeľná stena zo železa. Telá odleteli do blata, mŕtve skôr, než dopadli.

„Postupujeme!“ zreval Kremeň.

Ale Striga nečakala. Obrátila nôž a vrazila ho do hrude spútaného Zmoka. Tvor vydal zvuk, ktorý trhal ušné bubienky, zvuk zomierajúceho sveta. Krv, ktorá z neho vytiekla, nebola červená, ale žiarivo modrá a mrzla ešte vo vzduchu.

Striga siahla do krvi a roztrhla priestor pred sebou.

Vzduch sa roztrhol s odporným zvukom trhajúceho sa plátna. Objavila sa trhlina, z ktorej sa vyvalil mráz taký absolútny, že stromy v okruhu desiatich metrov okamžite popraskali a zamrzli. Teplota klesla o desiatky stupňov v priebehu sekundy.

Tieň, vojenský mág, padol na kolená a lapal po dychu. „Zimnica... Sféra Ľadu je otvorená... Bohovia, je to príliš silné.“

Z trhliny sa začali formovať postavy. Boli to tvory utkané zo snehu a ľadových črepín, s očami ako mŕtve hviezdy. Ochtari. Démoni Sféry Ľadu.

Kremeň si utrel zmrznutý pot z čela. „Špalok, Zápalka... držte líniu. Zápalka, použi ten najväčší granát, čo máš. Tieň, musíš tú trhlinu zavrieť!“

„Nemám na to silu, seržant!“ kričal Tieň. „Je to stará mágia. Potreboval by som armádu mágov, aby...“

Nedokončil.

Voda v neďalekom jazierku vybuchla.

Nebol to výbuch mágie Ľadu, ani alchýmie. Bol to výbuch čírej, nekontrolovanej sily Prírody. Voda vystrekla do výšky dvadsiatich metrov, čierna, páchnuca, plná bahna a koreňov.

Z tohto stĺpu vody vystúpila postava.

Žblnk dopadol na zem s ťažkým zadunením. Jeho zelená, svalnatá postava sa týčila do výšky takmer troch metrov. Z očí mu žiarilo zelené svetlo. V rukách nedržal zbraň, jeho zbraňou bola samotná váha vody.

„MOJE BLATO,“ prehovoril Vodník. Hlas neznel z jeho úst, ale rezonoval vo vzduchu, v samotnej pôde pod nohami vojakov a kultistov. Znel ako hučanie povodne.

Striga cúvla, tvár stiahnutú hrôzou. „Ascendent... Pán vôd. Toto nie je tvoj boj!“

Žblnk sa na ňu pozrel. „Zima zabíja pijavice. Zima uspáva žaby. Zima je urážkou môjho pachu.“

Vodník zodvihol ruky. Blato z celého okolia, bahno staré tisícky rokov, plné tiel rímskych legionárov, slovanských prakovníkov a padlých stromov, sa začalo dvíhať. Vytvorilo gigantickú vlnu, ktorá sa s hrozivým mľaskaním vrhla na Ochtarov. Démoni ľadu sa pokúsili bahno zmraziť, ale bolo ho príliš veľa. Bahno Jurského šúru v sebe nieslo teplo miliónov tlejúcich životov. Bolo to samotné teplo Sféry Mokradín.

Vlna zmietla démonov aj zvyšok kultistov. Striga sa pokúsila ujsť späť do trhliny, ale Vodník bol rýchlejší. Z jeho ruky vyletel bič utkaný z čiernej vody, ovinul sa okolo jej krku a stiahol ju späť. Žblnk ju chytil za hlavu a jednoducho stlačil. Zvuk lámania kostí sa stratil v hukote padajúceho bahna.

Trhlina, zbavená svojej kotvy v tomto svete, začala pulzovať a sťažka sa uzatvárať.

„Zápalka!“ zreval Tieň, ktorý sa medzitým spamätal. „Hoď tam oheň, kým sa to nezavrie, inak mráz ostane v pôde!“

Ženista neváhal. Vytiahol poslednú, masívnu železnú guľu – Devínsky Trhač – zapálil ju a vrhol priamo do zmenšujúcej sa trhliny z ľadu.

„K zemi!“ zakričal Kremeň. Vojaci sa hodili do blata.

Výbuch v uzavretom priestore dvoch sfér spôsobil, že samotná realita zastonala. Tlaková vlna ich zatlačila hlbšie do bahna. Uši im krvácali, les na chvíľu utíchol. Dokonca aj komáre na okamih prestali bzučať.

Keď Kremeň pomaly zdvihol hlavu, trhlina bola preč. Namiesto nej zostal len obrovský, dymiaci kráter v zemi, okolo ktorého sa topil zvyšný ľad, miešajúci sa so zakrvaveným bahnom.

Zdvihol zrak a hľadal Vodníka.

Ascendent tam stál, telo zaliate čiernou krvou kultistov. Pomalým, ťažkým krokom podišiel k vojakom. Špalok stiahol ruku na rukoväť meča, no Kremeň mu gestom naznačil, aby zostal nehybný. Vedel, že ak tento Prastarý boh bude chcieť, rozdrví ich tu a teraz.

Žblnk sa zastavil pred seržantom. Zelené oči bez zreničiek si ho premeriavali. Voda mu kvapkala z brady, páchla po zhnitých rybách a starobylej sile.

„Vaše zbrane sú hlučné, malý smrteľník,“ zahrmel Vodník vo vnútri Kremeňovej mysle.

„Ospravedlňujeme sa za hluk, Pane,“ odpovedal Kremeň s rešpektom, no bez strachu. Bol vojak, a vojaci sa neboja bohov, boja sa len zlých rozkazov. „Ale oheň a hluk sú jediné, čo nás drží nažive proti temnote.“

Vodník sa pomaly zadíval na zničený les. „Vy hubíte sami seba. Otvárate Sféry, ktorým nerozumiete. Služobníci Moreny... boli hlupáci. Ale vy nie ste o nič lepší s vašimi mestami z kameňa a prachom, čo trhá zem.“

„Možno,“ prikývol Kremeň. „Ale my aspoň nenecháme tento les zamrznúť.“

V kútiku Vodníkových úst, v ktorých sa zablysli rady ostrých, ihlanovitých zubov, sa objavilo niečo ako náznak pochopenia. Možno aj rešpektu.

„Tento les zomiera. Voda klesá. Vaši cisári stavajú hrádze. Raz tu nezostane nič, len prach. A v ten deň... odídem aj ja. Ale nie dnes.“ Žblnk sa otočil. „Odíďte z môjho Šúru, vojaci. A zoberte si so sebou svoje železo. Nechajte mŕtvych blatu.“

S týmito slovami kráčal k najbližšiemu čiernemu jazierku. Krok za krokom sa ponáral, kým z neho nezostala len čeriaca sa hladina a pár bublín. A ticho, ktoré preťal až vzdialený, melancholický škrekot volavky.

Návrat do sveta ľudí

Cesta späť na stanicu v Račišdorfe trvala nekonečne dlho. Každý krok v blate bol bojom.

Zápalka, zbavený svojej ťažkej munície, kráčal o niečo ľahšie, hoci kríval na ľavú nohu. „Mne nikto neuverí. Keby som im v krčme u Modrého vlka povedal, že nám krk zachránil zasraný Vodník, vysmejú ma a nechajú ma zaplatiť účet.“

„Tak im to nehovor,“ zahundral Špalok zvnútra svojej prilby. „Povedz im, že sme zlikvidovali kult my. Štyria statoční vojaci. Dostaneme možno aj nejaký medailón. Alebo aspoň žold navyše.“

Tieň si obviazal krvácajúcu ruku kusom špinavej látky. „Bohovia sa vracajú. Sféry sú nepokojné. Jurský šúr je len začiatok. Z mokradín stúpa niečo staré a ak nebudeme pripravení, zmietne nás to ako ten ľad.“

Kremeň kráčal vpredu a neodpovedal. Vytiahol z vrecka zgniavený list tabaku, vložil si ho do úst a začal pomaly prežúvať. Cítil chuť popola a blata. Tak chutila záchrana sveta. Žiadne fanfáry, žiadne oslavy. Len bolesť svalov, premočené topánky a vedomie, že kdesi v temnote sú sily, pre ktoré sú ľudské životy len prach vo vetre.

Ale boli to ich životy. A Kremeň vedel, že kým on a jeho družina dýchajú, nikto nebude otvárať trhliny do Sféry Ľadu na jeho hliadke.

Zastali na okraji lesa, kde jelše začali rednúť a v diaľke, pod sivou oblohou, bolo vidieť siluety Prešporských veží a hradu, ktorý sa týčil na kopci ako spiaci obor.

„A tak vojaci kráčajú,“ pomyslel si Kremeň, spomínajúc na verš z akejsi starej knihy, ktorú čítal v lazarete. „Kráčajú z blata do blata, z bitky do bitky. Nesú na svojich pleciach váhu bohov a hlúposť kráľov. A jediné, čo za to žiadajú, je suché miesto na spanie a pohár vína, ktoré nechutí po krvi.“

Otočil sa naposledy k Šúru. Nad vodnou hladinou, v diaľke medzi stromami, sa slabo zatrblietali zelené svetielka. Svetlonoši, bludičky, strážcovia Vodníkovho pokoja. Tancovali svoj prastarý, nemý tanec, uctievajúc ticho a vlhko.

„No tak, chlapci,“ povedal seržant a vypľul tabak. „Hýbme sa. Posledný v Račišdorfe platí pivo.“

A tak štyria muži, špinaví, krvaví, no živí, vykročili z tieňov posledného európskeho pralesa späť do sveta ľudí. Sféry nad nimi sa pomaly otáčali vo svojich večných kolesách a bohovia, či už prastarí alebo noví, sa chystali na ďalší ťah v hre, ktorá nikdy nekončí. Blato Jurského šúru si pamätalo ich kroky, rovnako ako si pamätalo kroky tisícov pred nimi. Všetko pominie. Len blato... blato zostáva.

Epilóg: Svedectvo vojenských archívov

V nociach, keď z Malých Karpát fúka ostrý vietor a prináša so sebou vôňu ozónu a tlejúceho lístia, hovorí sa, že hranica medzi Sférou Mokradín a smrteľným svetom v Panónskej panve kolíše. Záznamy Prešporskej posádky z toho roku sú strohé: „Zlikvidovaná vzbura banditov v Jurskom šúre. Straty na životoch: žiadne v radoch imperiálnej armády.“ Aké poetické je ticho vojenských archívov, aké súcitné vo svojej snahe utajiť pravdu, že svet ľudí stojí len vďaka tomu, že staršie mocnosti sa občas zľutujú, alebo jednoducho chránia svoj vlastný dvor. Vojaci ako seržant Kremeň nebudú vytesaní do mramoru. Ich mená odveje čas. Ale bez ich ťažkých krokov v temnote by mramor ani nebol z čoho tesať.

(Z úvah historika Kulpína z Vrakune, napísané o storočie neskôr, keď bol Šúr už iba tieňom svojej bývalej slávy.)

(yerry 14. 5. 2026)