Zrkadlá iných svetov VI.: Dystópia - Zrkadlo našich najtemnejších obáv z budúcnosti

Temné vízie: Dystópia a údržba moci

Túžba po vytvorení dokonalej spoločnosti sprevádza ľudstvo od nepamäti. Thomas More tento ideál v 16. storočí nazval Utópia (z gréckeho „dobré miesto“, no zároveň aj „miesto, ktoré neexistuje“). Ak však utópiu preklopíme do jej temného, nočného protikladu, dostaneme dystópiu.

Dystopická literatúra a film (často radená pod sci-fi, hoci môže fungovať aj ako samostatný žáner špekulatívnej fikcie) neopisuje svet zničený globálnou katastrofou, ako je to v postapokalyptike. Naopak, opisuje svet, ktorý „funguje“ až príliš dobre, no za cenu straty ľudskosti, slobody a individuality. Je to varovanie pred tým, kam až môže zájsť snaha o absolútny poriadok a kontrolu.

Dystópia

1. Kľúčové znaky dystopickej spoločnosti

Dystopické svety sa môžu na prvý pohľad javiť ako dokonalé a harmonické, no pod povrchom skrývajú hnilobu. Medzi ich základné charakteristiky patria:

• Absolútna kontrola a dohľad: Občania sú neustále sledovaní. Či už ide o Orwellove všadeprítomné obrazovky (telescreens), alebo moderné formy digitálneho a biometrického sledovania, súkromie neexistuje.
• Strata individuality: Spoločnosť je dôležitejšia ako jednotlivec. Nezávislé myslenie a slobodná vôľa sú potláčané alebo priamo trestané. Ľudia sú často uniformní a rozdelení do striktných kást.
• Zavádzajúca propaganda a cenzúra: Informácie sú kontrolované vládou (alebo vládnucou korporáciou). Dejiny sa prepisujú a realita sa ohýba tak, aby vyhovovala potrebám režimu.
• Ilúzia utópie: Väčšina obyvateľov je udržiavaná v presvedčení, že žijú v najlepšom možnom svete. Systém ich o tom presviedča buď strachom a represiou, alebo – čo je často desivejšie – umelým šťastím a lacnou zábavou.

2. Historický vývoj a základné piliere žánru

Priekopník: Jevgenij Zamjatin a román My (1920)

Základný kameň modernej dystópie nepoložil anglosaský autor, ale ruský spisovateľ Jevgenij Zamjatin. Jeho román My opisuje Jednotný štát, v ktorom ľudia nemajú mená (len čísla), žijú v presklených domoch, aby ich bolo vidieť, a ich životy sú na minútu presne riadené matematickými vzorcami. Toto dielo priamo inšpirovalo Orwella aj Huxleyho.

Veľká trojka klasickej dystópie

1. Aldous Huxley – Prekrásny nový svet (1932): Huxley ukázal svet, ktorý nie je ovládaný strachom, ale rozkošou. Ľudia sú tu geneticky modifikovaní a predurčení pre svoju spoločenskú triedu. Každý náznak nespokojnosti sa rieši drogou zvanou sóma. Je to mrazivá vízia konzumnej spoločnosti dovedenej do extrému.
2. George Orwell – 1984 (1949): Zatiaľ čo Huxley varoval pred tým, že nás zničí to, čo milujeme, Orwell varoval pred tým, že nás zničí to, čoho sa bojíme. Svet pod nadvládou Strany a Veľkého brata, kde je zločinom už len nesprávna myšlienka a kde sa fakty menia zo dňa na deň, je dnes absolútnym synonymom pre totalitu.
3. Ray Bradbury – 451 stupňov Fahrenheita (1953): Bradbury sa zameral na cenzúru a stratu intelektuálnej slobody. V jeho svete hasiči požiare nehasia, ale zakladajú – ich úlohou je páliť knihy. Spoločnosť je udržiavaná v apatii pomocou nekonečnej a plytkej televíznej zábavy.

3. Typy kontroly v dystopii

Postupom času sa dystopický žáner rozvetvil a reagoval na aktuálne hrozby danej doby. Formy útlaku sa rôznia:

• Byrokratická a politická kontrola: Spoločnosť je riadená chladným, neosobným štátnym aparátom (Orwellov 1984, Terry Gilliam a jeho film Brazil).
• Korporátna kontrola: Vlády zlyhali a svet riadia obrovské nadnárodné korporácie (megakorporácie). Všetko je komodifikované a ľudský život má len ekonomickú hodnotu. Tento prístup je typický pre kyberpunk (napr. William Gibson – Neuromancer, film Blade Runner).
• Teokratická / Náboženská kontrola: Spoločnosť je ovládaná radikálnou náboženskou ideológiou a prísnymi dogmami. Najznámejším príkladom je Príbeh služobníčky (Margaret Atwood), kde sú ženy zredukované na chodiace inkubátory v totalitnom štáte Gileád.
• Technologická kontrola: Ľudstvo sa stalo otrokom technológií, ktoré samo vytvorilo. Často zahŕňa umelú inteligenciu alebo extrémnu závislosť na virtuálnej realite a sociálnych sieťach (seriál Black Mirror).

4. Moderná éra a Young Adult fenomén

Na prelome milénií a začiatkom 10. rokov 21. storočia zažila dystópia obrovský komerčný boom vďaka literatúre pre mládež (Young Adult). Zatiaľ čo klasické diela boli ťažké a depresívne s pesimistickým koncom, YA dystópie zvyčajne stavajú do popredia mladého rebela, ktorý dokáže systém poraziť.

• Suzanne Collins – Hry o život (The Hunger Games): Brutálna kritika reality šou a priepasti medzi bohatými a chudobnými.
• Veronica Roth – Divergencia (Divergent): Zameranie na rozdelenie spoločnosti podľa psychologických frakcií a strach z toho, že jedinec nezapadne do zabehnutých škatuliek.

5. Prečo potrebujeme dystópie?

Dystópie čítame a sledujeme nie preto, že by sme boli masochisti, ale preto, že fungujú ako spoločenský požiarny hlásič. Títo autori berú reálne problémy súčasnosti (strata súkromia, radikalizácia politiky, konzumný spôsob života, dezinformácie) a dovedú ich do logického, desivého extrému. Slúžia ako pripomienka, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou a ak prestaneme byť bdelí, utópia našich politikov sa môže veľmi rýchlo zmeniť na našu každodennú nočnú moru.

Použité a odporúčané zdroje

1. Claeys, Gregory. Dystopia: A Natural History. (Oxford University Press, 2017) – Mimoriadne podrobná historická štúdia, ktorá mapuje koncepty utópie a dystópie od staroveku až po modernú popkultúru.
2. Booker, M. Keith. The Dystopian Impulse in Modern Literature: Fiction as Social Criticism. (Greenwood Press, 1994) – Akademická analýza toho, ako spisovatelia využívajú dystópiu na kritiku súdobých sociálnych a politických systémov (rozoberá najmä diela Zamjatina, Huxleyho a Orwella).
3. Clute, John, & Nicholls, Peter (Eds.). The Encyclopedia of Science Fiction. (Dostupné online na sf-encyclopedia.com) – Heslo „Dystopia“. Považované za najkomplexnejší štandardizovaný zdroj na definovanie subžánrov sci-fi.
4. Atwood, Margaret. In Other Worlds: SF and the Human Imagination. (Signal, 2011) – Zbierka esejí priamo od autorky Príbehu služobníčky, kde vysvetľuje svoje vnímanie žánru a termínu „špekulatívna fikcia“ v kontexte dystopických svetov.