Subjektívny prierez slovenskou sci-fi literatúrou: Od predvojnových utópií po súčasnú diverzitu...

 

Slovenská SCI-FI

Písať o slovenskej sci-fi literatúre je ako sledovať vytrvalú rastlinu, ktorá sa snaží preraziť cez hrubý asfalt. Na jednej strane si zaslúži obrovský obdiv za to, že v našom malom kultúrnom priestore vôbec prežila, zapustila hlboké historické korene a dnes celkom utešene kvitne. Na strane druhej sa však pri detailnejšom, mierne kritickom pohľade nevyhnem konštatovaniu, že jej rast bol často chaotický, trpela nedostatkom editorských živín, nevšímavosťou mainstreamu a pomerne dlho hľadala svoju vlastnú, autentickú identitu.

1. Úsvit a predvojnové utópie (Korene do roku 1945)

Zatiaľ čo svet hltal diela H. G. Wellsa či Karla Čapka, naša fantastika robila svoje prvé, trochu neisté kroky vo forme spoločenských utópií alebo dobrodružných textov v štýle verneoviek.

• Medzi ranných priekopníkov patril Jozef Dohnány s vizionárskou prácou Aké bude Slovensko o sto rokov? a Václav Chlumecký, ktorý vo svojom utopickom románe Profesor Šilc (1928) varoval pred zneužitím techniky.
• Výrazným zjavom bol Peter Suchanský (1897 – 1979), ktorý čitateľov lákal na exotiku a technické vynálezy v populárnych dielach ako Záhadná krajina (1928), Záhadné lietadlo (1931) a Zlaté mesto v pralesoch (1934).
• Žáner sa dokonca pokúsil presiahnuť aj do divadla, čoho dôkazom je raritná utopistická hra Jána Poničana Všetkostroj (1932).

Kritický pohľad: Išlo prevažne o naivnú, oddychovú literatúru. Autori často len kopírovali zahraničné dobrodružné schémy a hlbší filozofický rozmer tu až na výnimky absentoval.

2. Povojnové nadšenie a literárna „šedá zóna“ (1945 – 1989)

Tesne po vojne sa objavila vlna autorov fascinovaných technikou a budovaním nového sveta. Dobový technologický optimizmus sa explicitne odrazil v dielach Jána Hoffmana Bukovinku (Sprisahanci mieru, Oceľový lúč, 1947) a Samuela Tokeša (Základňa v oblakoch, Dobyvatelia Mesiaca, 1948). Ďalšími priekopníkmi tejto éry boli Samuel Dežo Turčan, Alexander Vaško, Ján Makovník Tónin či Ján Kresánek-Ladčan.

Neskôr, v rokoch normalizácie, sa zo sci-fi stala alternatívna „šedá zóna“. Poskytovala priestor na spoločenskú kritiku, ktorú by cenzúra v klasickej próze stopla.

• Výborným príkladom prechodu k vážnejším témam bol Dušan Kužel a jeho známa zbierka Útek z neba (1969).
• Nasledovala nezabudnuteľná Alta Vášová s existenciálnym románom Po (1979) a Niekto ako ja (1988).
• V literatúre pre mládež dominoval Jozef Žarnay s kultovými klasikami ako Tajomstvo Dračej steny (1973) či Prekliata planéta (1983).

Kritický pohľad: Skoré povojnové sci-fi často slúžilo ako ideologická agitka. Až v 70. a 80. rokoch začali diela nadobúdať skutočnú literárnu kvalitu, no mainstream ich stále vnímal dominantne ako literatúru pre mládež.

3. Deväťdesiate a nulté roky: Zlatá éra súťaží, kyberpunk a hľadanie formy

Pád režimu bol pre slovenskú fantastiku šokom. Trh zaplavili preklady a domáci autori museli nájsť vlastný hlas. Toto obdobie definovala literárna súťaž Cena Gustáva Reussa, ktorá vygenerovala silnú generáciu a formovala antológie Krutohlav.

• Na scénu vstúpil Štefan Konkol, ktorý u nás položil základy space opery poviedkou Pohybliví v pohyblivom a románom Operácia Dingo.
• Krátkym útvarom dominovali precízni autori ako Jozef Girovský so zbierkou absurdnej a intelektuálnej fantastiky Zubaté slnko (2001), či Štefan Huslica (Krížová paľba) a Sven Grosman, ktorí žánru dodali potrebnú logiku hard sci-fi. Neoddeliteľnou súčasťou tejto éry je aj teoretik a autor Miloš Ferko (napr. Šurianske zjavenie, 2001).
• Zároveň u nás explodoval kyberpunk a postmoderna. Michal Hvorecký zbierkami Silný pocit čistoty (1998) a Lovci & zberači (2001) reflektoval konzum a technológie. Básnik Peter Šulej zas ohromil experimentálnou sci-fi trilógiou História, Fikcia, Elektrón.
• O niečo neskôr sa pridal Dušan D. Fabian, ktorý do slovenskej fantastiky priniesol drsnejší jazyk na pomedzí sci-fi, urban fantasy a hororu (etabloval sa napr. zbierkou Invocatio Elementalium či poviedkou Planéta opíc).

Kritický pohľad: Obdobie „detských chorôb“. Slovenská sci-fi často trpela epigonstvom – kopírovali sa angloamerické reálie (mená ako Jack a John v neónových mrakodrapoch), čo pôsobilo neautenticky. Žánru dlho chýbalo sebavedomé zasadenie do stredoeurópskej reality.

4. Súčasná éra: Explózia diverzity, ženské hlasy a „ghettoizácia“

Dnes je scéna, podporená súťažou Martinus Cena Fantázie a vydavateľstvami ako Artis Omnis či Hydra, neporovnateľne bohatšia. K priekopníkom ako Alexandra Pavelková (Piesočná duna) či Juraj Červenák (tí dnes ťahajú najmä fantasy a históriu), sa pridala obrovská vlna nových mien a titulov:

• Hard sci-fi a klasika: Vyniká tu Jana Plauchová s mimoriadne presnými románmi Nula kelvinov (2012) či Úvod do teórie chaosu (2016). Klasickejšie poňatie zastupuje Miroslav Bórik (Žiadna stopa, 2018).
• Brak, post-apo a horor: Akčnejšie svety buduje Ondrej Trepáč a nekompromisný vizionár Mark E. Pocha (napr. splatterpunkové sci-fi Kontakt, 2017). Atmosférické horory so sci-fi prvkami píše Ivan Kučera (Oči vlka).
• Humor a subžánre: Scénu osviežil špecifickým humorom Michal Jedinák či steampunkový autor Peter Jelínek (román Alternatiwa či Norr, ochraňuj Britániu).
• Dominancia ženských autoriek: Mimoriadne silný je dnes autorský fenomén žien. Patria sem Lenona Štiblaríková (Astrálny budík), Katarína Soyka (Mutanti z Vlkova), Lívia Hlavačková (známa najmä sériou Gwind), Marja Holecyová (Mariotovi dediči), Sofia Vitalle, Viktória Laurent-Škrabalová (Syndróm Casanovy), Blanka Gondová, či sestry Lucia a Zuzana Droppové.
• Prienik do mainstreamu: K fantastike a dystopickým sci-fi motívom sa občas s veľkým úspechom uchýli aj bežná literatúra. Vynikajúcim príkladom je dramatik Viliam Klimáček (Námestie kozmonautov, Horúce leto 68) alebo prozaik Márius Kopcsay (Zbytočný život), ktorí sci-fi trópy využívajú na hlbokú sondu do duše odcudzeného Slováka.

Kritický pohľad: Napriek obrovskému pokroku má naša sci-fi stále tri výrazné slabiny:

1. Chýbajúci editori (self-publishing): Trh zaplavilo množstvo kníh vydaných svojpomocne. Skvelé nápady často doplácajú na nevyzretú štylistiku a logické diery, pretože im chýba prísna dramaturgická ruka.
2. Poviedková fixácia: Stále sme národom sci-fi poviedkárov. Komplexné, prepracované romány s hlbokým worldbuildingom sú zriedkavé.
3. Ignorácia kritikou: Až na výnimky (Kopcsay, Klimáček, Hvorecký) je čistokrvná sci-fi klasickou literárnou kritikou stále odsúvaná do „žánrového geta“.

Zhrnutie

Slovenská sci-fi prešla za storočie fascinujúcou cestou. Od úsmevných utópií Chlumeckého a Suchanského, cez normalizačné skrývanie sa za metafory u Vášovej a Kužela, silnú generáciu Ceny Gustáva Reussa (Girovský, Konkol), až po kyberpunkovú rebéliu (Hvorecký, Šulej) a súčasnú extrémnu pestrosť, v ktorej rezonujú mená ako Plauchová či Fabian. Aby však domáca sci-fi prelomila neviditeľnú bariéru a stala sa plnohodnotným partnerom bežnej literatúry, bude potrebovať nielen odvážne nápady, ale predovšetkým nekompromisnú prácu s textom a odvahu pustiť sa do veľkých, epických formátov.

Zdroje a východiská úvahy

1. Dejiny slovenskej literárnej fantastiky (LIC, Miloš Ferko a kol.): Odborný prierez vývojom od ranných rokov (Chlumecký, Dohnány, Suchanský, Kužel) až po modernú tvorbu.
2. Ústav slovenskej literatúry SAV: Výskum zameraný na Slovenskú sci-fi literatúru ako alternatívny komunikačný priestor v období neskorej normalizácie.
3. Archívy Ceny Gustáva Reussa a Martinus Ceny Fantázie: Reflexia zborníkov (Krutohlav, Fantázia), ktoré formovali generácie autorov od 90. rokov po súčasnosť.
4. Slovenské literárne centrum (SLC) a žánrové portály (Scifi.sk, Fandom.sk, Databazeknih.cz): Databázy autorov, recenzie, štatistiky vydavateľstiev (Artis Omnis, Vydavateľstvo Hydra).