Diagnóza súčasnej slovenskej fantastiky

Diagnóza súčasnej slovenskej fantastiky

Ak som doteraz ospevoval slovenskú sci-fi ako vytrvalú rastlinu, ktorá statočne prerazila betón, je čas odložiť ružové okuliare a priznať si trpkú pravdu: ak niečo v súčasnosti vyjde, dosť často je to skôr tá agresívna burina, čo vám zničí trávnik a nedá sa vyhubiť. Naša fantastika totiž netrpí len detskými chorobami alebo tým, že ju ignoruje snobský sused. Trpí ťažkým napoleonským komplexom, ktorý sa snaží maskovať tým, že sa tvári ako majster sveta a priľahlého vesmíru.

Poďme si teda bez anestézie rozrezať tie najväčšie faily, ktoré našu scénu ťahajú k zemi.

Fandom ako skupinová terapia a potľapkávanie po pleci

Najväčším nepriateľom slovenskej sci-fi nie je uštipačný literárny kritik z hipsterskej kaviarne, ale jej vlastný fanklub. Funguje to tu ako v uzavretom ekosystéme, alebo skôr na rodinnej oslave, kde sa všetci tvária, že strýkov spálený guláš je michelinský zážitok.

Kritika? Čo je to? Autori píšu pre iných autorov. Recenzie na portáloch si píšu kamoši navzájom. Ak niekto náhodou vytiahne hlavu z piesku a udelí menej ako päť hviezdičiek, je okamžite vyhlásený za hejtera, ktorý žiarli a vôbec nerozumie umeniu. 

Vládne tu zlaté pravidlo: „Na to, že sme zo Slovenska, sa to dá čítať.“ Toto heslo je ultimátny zabijak akejkoľvek snahy napísať niečo, čo by nezapadlo prachom hneď za hranicami okresu.

Self-publishing: Keď je editor tvoj úhlavný nepriateľ

Urazene odmietať redaktora s tým, že ide o nezávislosť, nie je znakom literárnej slobody. Je to skôr znak toho, že sa niekto bojí červeného pera. Odkedy si poviedku alebo knihu môže vydať každý, kto má prístup k Wordu, zaplavil nás nielen nevyzretý text, ale priam literárny rádioaktívny odpad. Autori si radostne mýlia prvý emočný výlev z nočnej šichty s hotovým veľdielom.

Dialógy často znejú, akoby ich generoval prekladač spred desiatich rokov, postavy majú hĺbku papierového obrúska a logické diery v deji by bez problémov zhltli aj stredne veľkú čiernu dieru. Vydávať neupravené texty nie je rebélia, je to čistá drzosť voči čitateľom.

Ilúzia veľkého románu a encyklopedické okienko

To, že sme národom sci-fi poviedkárov, má svoj krutý, ale veľmi logický dôvod: po tridsiatej strane väčšina autorov jednoducho lapá po dychu. Keď sa etablovaný poviedkár rozhodne napísať 200-stranovú tehlu, často z toho vznikne len poviedka natiahnutá na škripec. Je plná prázdnej vaty alebo pripomína nesúrodý guláš epizódok, ktoré pokope drží len lepiaca páska a modlitba.

Infodumping ako zbraň hromadného ničenia: Keď už autor vymyslí vlastný svet, nedokáže ho do deja zakomponovať organicky. Namiesto toho na chudáka čitateľa zhodí pätnásť strán suchej prednášky o tom, ako funguje daňový systém na Marse a z čoho presne sa skladá hyperpohon.

Urazené egá

Sci-fi autori milujú pózu utláčaných disidentov, ktorým literárna elita zámerne robí zle. Pravda je však taká, že mainstream nad vami neohŕňa nos preto, že v poviedke či knihe máte vesmírne lode. Ohŕňa ho preto, že tá poviedka či kniha je často napísaná skrátka zle.

Keď Margaret Atwoodová alebo Cormac McCarthy napísali sci-fi, vyhrali tie najprestížnejšie ceny. U nás sa autor pri akejkoľvek kritike plytkého deja radšej urazene schová za štít: „Haló, veď je to len oddychový brak, čo čakáte?!“

Ak chceme, aby brali našu fantastiku vážne, musíme začať písať diela, kde laserové prestrelky slúžia aspoň nejakej skutočnej myšlienke a nie sú len náplasťou na chýbajúcu psychológiu postáv.

Záverečná diagnóza

Ak sa naša sci-fi scéna neprestane ľutovať, neprestane hľadať vinníkov všade naokolo a nezačne na seba potajomky aplikovať nekompromisné svetové štandardy, zostane len roztomilým lokálnym folklórom. Naozaj už nepotrebujeme ďalšiu súťaž a ďalší zborník s poviedkami o zombíkoch, ktorí sa naháňajú po Petržalke. Potrebujeme autorov, čo sa neboja klávesy Backspace, svoj text prepíšu aj päťkrát a hlavne – zaplatia si redaktora, ktorý im s úsmevom a bez mihnutia oka preškrtne polovicu textu.

Kyber-Zombíci z Petržalky

Džon Kováč stál na streche zničeného paneláku. V ruke zvieral plazmový blaster. Oproti nemu stál zmutovaný kyber-zombík.

„Teraz ťa terminujem, ty bytosť zla,“ povedal Džon chladne a jeho tvár nevyjadrovala žiadnu emóciu.

„To si len myslíš, ty slabošský organický odpad. Moja sila ťa zničí na prach,“ zasmial sa zombík, pričom mu z úst kvapkala zelená kyselina.

Džon vedel, že zombíkova kyselina je tvorená z izotopu X-44. Tento izotop sa ťaží v dolinách na Marse, kde vládne krutá korporácia MegaCorp. MegaCorp má mimochodom veľmi zložitý daňový systém. V roku 2045 zaviedli rovnú daň 19 % na ťažbu minerálov, ale ak vyťažíte viac ako 100 ton, musíte vyplniť formulár B-88, ktorý sa následne posiela hyper-potrubím do centrálnej galaktickej banky. Toto hyper-potrubie funguje na princípe kvantového previazania tachyónových častíc, ktoré objavil profesor Haluška v roku 2031, a jeho hlavný hyperpohon sa skladá z troch titánových valcov, dvoch medených cievok a chladiacej kvapaliny s príchuťou modrej maliny, pretože iná vtedy v Tescu nebola...

„Nenávidím formulár B-88 a byrokraciu,“ precedil Džon pomedzi zuby po troch minútach ticha a vystrelil.

Laserový lúč minul zombíka o dva metre, lebo Džon mal zlý deň a cítil vo svojom vnútri smútok. Spomenul si na svoju mŕtvu frajerku Jessicu, ktorá mala rada palacinky.

„Au, môj zrakový senzor, to bolo tesné,“ povedal kyber-zombík, aj keď ho lúč vôbec netrafil. „Moja pomsta bude ultimátna.“