 |
| Les Canyons du Pacifique (FR 1989) |
Štyridsiaty štvrtý zväzok epickej sci-fi ságy Georgesa-Jeana Arnauda, Kaňony Pacifiku (v origináli Les Canyons du Pacifique, 1989), predstavuje v rámci série monumentálny žánrový a atmosférický posun. Ak doterajšie diely definovala klaustrofóbia z nekonečného mrazu, uzavretých vlakov a tyranie železničných spoločností, Arnaud teraz čitateľa vrhá do úplne nového, no nemenej desivého prostredia: do rodiaceho sa, nespútaného oceánu. Doba ľadová sa otriasa v základoch. Tichomorský ľadový príkrov sa dramaticky rozpadá, Ďaleký východ zažíva rapídne otepľovanie a miliónom ľudí, ktorí poznali len pevnú pôdu z ľadu, hrozí utopenie. Z čistej dystopie sa séria preklápa do surového, takmer až naturalistického postapokalyptického survivalu s výraznými námornými prvkami, pričom si zachováva svoju paralelnú vesmírnu a hard sci-fi líniu.
Georges Jean Arnaud: Kaňony Pacifiku
Les Canyons du Pacifique (1989)
Z literárneho a remeselného hľadiska Arnaud bravúrne zvláda dekonštrukciu vlastného univerza. Neuspokojuje sa so zabehnutými koľajami – a to doslova. Vlaky sa stávajú minulosťou, na scénu nastupujú staré, po stáročia opustené lode. Autor si zaslúži uznanie za to, akým hmatateľným a fyzicky vyčerpávajúcim spôsobom opisuje každodenný boj o prežitie v meniacom sa svete. Skvelým príkladom je mikrodráma Liensuna a Zabela, ktorá je literárne azda najsilnejším a najsurovejším bodom celej knihy. Text je plný hrdze, soli, špiny, potu a zúfalstva, čím vytvára mrazivý kontrast k chladným, technokratickým intrigám na obežnej dráhe. Kniha je vynikajúcou štúdiou adaptability – kým niektorí vodcovia dokážu rýchlo zmeniť stratégiu a budovať nové ríše na troskách starých, bežní ľudia trpia.
Zrod Pacifickej spoločnosti na troskách ľadu
Globálna katastrofa naberá nepredstaviteľné rozmery. Pacifický ľadový príkrov, ktorý po stáročia slúžil ako pevný základ pre celú civilizáciu, sa láme, praská a masívne sa roztápa. Desivý proces otepľovania zasiahol už aj Ďaleký východ a tí, ktorí túto počiatočnú skazu prežili, sa teraz zúfalo snažia zorganizovať uprostred apokalypsy. Svet, ako ho poznali, zmizol pod hladinou. Obyvatelia Titanpolisu, hnaní pudom sebazáchovy, opustili potápajúce sa roviny a našli dočasné útočisko na strmých svahoch sopky Titan.
Prezident Kid, pragmatický a nezdolný diktátor, však nemieni len pasívne čakať na smrť. Okamžite si uvedomuje, že budúcnosť patrí tým, ktorí ovládnu novú živlami zmietanú vodnú plochu. So železnou vôľou zakladá Pacifickú spoločnosť, de facto prvú námornú mocnosť nového veku, a začína budovať flotilu lodí schopných plavby v neprebádaných vodách. Ako prvý strategický krok vysiela prieskumný raketoplán, aby zmapoval novovzniknutý, rozmrazený morský kanál, ktorý dostal meno Kloseho trhlina.
Plachty nad oceánom: Osud Cargo Princess
Zatiaľ čo Kid operuje na makroúrovni, jednotlivci zvádzajú krutý, osobný boj o prežitie. Farnell, Ann Subaová, Lien Rag a Yeuze našli útočisko na lodi Cargo Princess. Kým sa ľad okolo nich mení na chladnú oceánsku vodu, musia urýchlene opraviť poškodené dno plavidla. Práca je o to ťažšia, že sa neustále stávajú terčom zúfalých a agresívnych nájazdov pirátov, ktorí rovnako ako oni hľadajú akúkoľvek možnosť záchrany. Keď okolitý ľad konečne povolí, Lien Rag vďaka svojej vynaliezavosti nainštaluje improvizované plachty a Cargo Princess sa vydáva na plavbu vpred do neznáma.
Uhoľné peklo na lodi La Vielle Patache
Oveľa horší a surovejší osud však postihol Liensuna a Zabela. Tým sa podarilo nájsť a ako-tak naštartovať La Vielle Patache, prastarú nákladnú loď, ktorá pôvodne slúžila na prepravu uhlia. Ich existencia na palube sa rýchlo zmenila na peklo. Najhorší bol uhoľný prach. Pokrýval úplne všetko – prenikal im do oblečenia, špinil lôžka, vŕzgal v jedle. Hoci dôkladne zatvorili väčšinu palubných poklopov a vyhýbali sa zostupom do tmavého podpalubia, stále tam ležali desiatky ton paliva, ktoré neutíchajúca víchrica neustále dvíhala do vzduchu. Celé stáročia bolo zamrznuté uhlie stlačené v jednej tuhej, homogénnej hmote, no odkedy sa pacifický príkrov oteplil, zmenilo sa na jemný, všadeprítomný čierny piesok.
Podmienky si vyberali krutú daň na ich psychike aj zdraví. Zabel bol na pokraji nervového zrútenia a pre najmenšiu drobnosť prepukal do plaču. Liensunovi sa stále nepodarilo opraviť sprchový systém ani životne dôležitý destilátor morskej vody. Ľadová pokrývka pod loďou sa každým dňom potápala o ďalších pár centimetrov hlbšie a Liensun musel pri zháňaní akejkoľvek potravy riskovať vlastný život. Ryby občas preplávali len v metrovej hĺbke vody nad potápajúcim sa ľadom; Liensun sa napoly ponorený a šmýkajúci sa na zvyškoch krýh pokúšal nejakú uloviť. Na palube nezostalo nič okrem rozbitých konzerv a potravín, ktoré po štyroch týždňoch nepretržitého tepla zhnili. Jediné, čo zachránili, bolo trochu múky, cukru a sudy s pivom, ktoré šťastnou náhodou nepraskli od mrazu. Jedného večera z nich vypili celé galóny – nie z túžby oslavovať, ale z čistého, hlbokého rozčarovania.
Žili nahí, od hlavy po päty čierni od uhlia a ich telá posiali bolestivé odreniny a hnisajúce vredy. Umývať sa mohli len v slanej morskej vode, čo bolesť otvorených rán len zhoršovalo. Zabel mal chrbát aj zadok zjazvený, kým Liensun nebol pre rany schopný niesť na pleciach už vôbec nič. Našťastie sa mu podarilo zabiť veľkú rybu, pravdepodobne tuniaka. Nasolil z nej tenké plátky a prezieravo ich uložil na dosku v hornej časti lávky, aby sa usušili. Avšak čajky – obrovské, agresívne vtáky, ktoré Zabela doslova terorizovali – túto vzácnu zásobu rýchlo objavili a vyplienili. Liensun musel niekoľko z nich bez milosti zastreliť, aby zachránil aspoň pár plátkov mäsa. Zabel, hľadiac na zničený oceán, si len zúfalo povzdychol: „Už nikdy neuvidíme našich spoločníkov. Nemáme šancu dostať sa k nim späť. A ako dlho by vôbec trvalo, kým by sa stroje tejto prekliatej lode opäť rozbehli?“
Hrozba pretrhnutej hrádze v Tibete
Kým na oceáne prebiehal boj s vodou a prachom, vo vysokohorských oblastiach hrozila katastrofa iného druhu. Na obrovskom lešení sa Songe snaží o nemožné: podarí sa mu diplomaticky zmieriť frakciu Obnoviteľov s Tibeťanmi. Tí druhí totiž vinili Obnoviteľov z toho, že svojou činnosťou zapríčinili rozmrazenie planéty. Do horského údolia sa medzitým vovalilo obrovské množstvo vody z topiaceho sa ľadu a vytvorilo gigantické jazero. To teraz zadržiava len krehká prírodná hrádza, ktorej každú chvíľu hrozí definitívne pretrhnutie. Tvárou v tvár tejto hrozbe plánujú Obnovitelia aspoň čiastočne zabezpečiť transport a záchranu tým, že vybudujú záchranné lanovky.
Liečenie Hviezdneho tela na orbite
Kľúč k záchrane sveta sa však nenachádza ani na lodiach, ani v horách, ale vysoko na obežnej dráhe. V útrobách satelitu S.A.S. sa Gus zúfalo pokúša zabrzdiť tento príliš rýchly, neprirodzený vývoj, ktorý si môže čoskoro vyžiadať milióny životov. Počas svojej misie sa nečakane stretáva s preživšími z tajomnej skupiny Apoštolského obnovenia Ophiuchusu. Práve medzi nimi nachádza kľúčového spojenca – lekára Izaiáša. Ten využíva svoje vedomosti a spoločne s Gusom začínajú náročný proces liečenia gigantického Hviezdneho tela, organického tvora (Bulb), v nádeji, že jeho stabilizácia spomalí globálnu deštrukciu, ktorú Zem práve prežíva.
Poznámy
31. zväzkom vydavateľ Ivo Železný ukončil vydávanie Ľadovej spoločnosti. Ďalšie zväzky, sú prekladané amatérsky, 32. - 43. zväzok bendáskom. Tento zväzok doposiaľ preložený nebol.
36. zväzkom končí originálna séria v rámci edície Anticipation vydavateľstva Fleuve Noir. Ďalšie zväzky sú vydávané už ako súčasť reedície v edícii Fleuve Éditions toho istého vydavateľstva.
Celá sága je rozdelená do troch sérií:
- Ľadová spoločnosť - 62 zväzkov
- Kronika Ľadovej spoločnosti - 11 zväzkov
- Ľadová spoločnosť: Nová epocha - 24 zväzkov
ARNAUD, G. J.: Les Canyons du Pacifique. 1. vyd. Paris, France, Fleuve Noir: Fleuve Éditions, 1989. 192 s. ISBN 2-265-04042-8
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára