 |
| Príbeh o Obrovi a prakovníkoch z Prače |
Pravda o hrdinstve leží pochovaná pod nánosmi bahna a lží. Kronikári vám povedia o udatných bojovníkoch s presnou muškou, ktorí zachránili hradisko pred monštrom. Nepovedia vám však o pachu spáleného mäsa, o hrôze, ktorá núti mužov vyprázdniť si črevá priamo v líniách, ani o tom, že mágia starého sveta nepozná zľutovanie. Prača nebola len osada. Bola to zbraň. A jej obyvatelia neboli len služobníci. Boli to bastardi, ktorým nikto iný nechcel veliť.
— Cisársky historik Heboric, Skryté dejiny Panónskej panvy
Čakanie na otrasy
Dážď padal na roviny východne od prešporského hradiska s neúprosnou, takmer zlomyseľnou pravidelnosťou. Neboli to veľké kvapky, skôr jemné, ľadové ihličky, ktoré si nachádzali cestu cez každú medzeru v krúžkovej zbroji a vsakovali do vlnených tuník.
Prača. Tak to miesto nazývali. Zhluk napoly zapustených drevených chatrčí, obkolesený priekopou plnou páchnucej vody a palisádou z naostrených kmeňov, ktoré už začínali hniť.
Seržant Črep stál po členky v hustom, sivom blate. Z úst mu vitekali rozmočené pramienky čierneho tabaku, ktoré sa už ani nesnažil vypľúvať. Pozeral na východ, tam, kde sa za clonou hmly skrývali prastaré lesy.
„Akcia a reakcia, seržant,“ ozval sa hlas spoza neho.
Črep sa neotočil. Vedel, že to je Živica. Zákopník, desiatnik a pravdepodobne najšialenejší muž v celej Siedmej rote. Živica mal vo zvyku rozprávať sa sám so sebou, alebo s tými malými, nepokojnými duchmi, ktorých vyvolávala jeho prítomnosť. Ruky mal čierne od alchymistických zmesí a pod nechtami sa mu usadil moriánsky prach, ktorý prepašovali až z južných provincií.
„Zavri hubu, Živica,“ zavrčal Črep. Hlas mal drsný ako brúsny kameň. „Sústreď sa na svoje hračky.“
„Ja len hovorím,“ pokračoval zákopník, nevšímajúc si rozkaz, „že keď hádžeš kameňom, musíš počítať s tým, že niekedy kameň hodí tebou. A to, čo k nám kráča z východu, nie je človek. To je samotná Hora, ktorá sa rozhodla, že má dosť čakania.“
Zem sa zachvela. Nebolo to jemné chvenie. Bol to tupý, hlboký úder, ktorý rezonoval v kostiach. Kvapky vody na hladine priekopy poskočili.
Vedľa Črepa stál Kremeň, ťažkoodenec, ktorý slúžil ako štítonos. Bol to muž z Prače, miestny. Ramená mal široké ako dvere od krčmy a v rukách zvieral kožený prak, ktorého remene boli hrubé ako lodné laná. Vo vreckách z ťažkej volskej kože, ktoré mal prevesené cez hruď, mal olovené gule a kusy opracovanej žuly, veľké ako mužské päste.
„Už je blízko,“ zašepkal Kremeň. Prstami nevedome hladil kožu praku. Bol to starý zvyk. V týchto krajoch bol prak viac než zbraň. Bola to viera.
„Trhliny sa otvárajú,“ povedal ticho Vánok, oddielový mág. Stál kúsok od nich, zabalený v otrhanom plášti. Oči mal prevrátené stĺpikom a z nosa mu tiekol tenký prúžok krvi. „Cítim Tieň. Prastarú mágiu zeme. Ale je to skazené. Je v tom hnev. Starší druh hnevu.“
Črep konečne vypľul rozmočený tabak. „Dobre, vy prašiví psi!“ zreval na celú líniu. Z blata sa začali dvíhať postavy. Desiatky mužov a žien Siedmej roty. Prakovníci z Prače. „Zaujmite pozície! Zapáliť smolu! Živica, ak tie tvoje výbušné hrnce zlyhajú, osobne ťa uškrtím tvojimi vlastnými črevami!“
Z hmly sa ozval zvuk. Znelo to, akoby sa roztrhlo nebo. Bol to rev, ktorý nepatril do ľudského hrdla.
A potom ho uvideli.
Kráčajúca Hora
Vynoril sa z lesa a stromy pred ním padali ako suché triesky. Bol vysoký aspoň pätnásť sôh. Kožu mal farby zvetraného vápenca, posiatu machom a hrubými, kamennými výrastkami. Oči mu horeli tupým, žltým svetlom, ktoré pripomínalo umierajúce slnko. Bol to Obor, alebo možno niečo ešte staršie. Pozostatok rasy, ktorá kráčala po tomto svete dávno predtým, než prví Slovania vôbec našli odvahu prebrodiť Dunaj.
Obor zastal. Hruď sa mu dvíhala a klesala. Okolo neho sa vzduch vlnil magickou energiou, ktorá menila kvapky dažďa na paru ešte predtým, než dopadli na zem.
„Idylka, však?“ uškrnul sa Živica. V rukách už držal veľkú hlinenú guľu, z ktorej trčala zápalná šnúra. „Stavím sa, že nemá rád hlasné zvuky.“
„Prvá vlna, nabiť!“ zreval Črep.
Zaznel zborový zvuk napínanej kože. Päťdesiat prakovníkov roztočilo svoje zbrane. Neboli to obyčajné praky na plašenie vtákov. Boli to vojenské nástroje skazy, schopné preraziť štít na päťdesiat krokov.
Obor spravil krok vpred. Zem zastonala. Podišiel k palisáde a s nenútenou ľahkosťou kopol do mohutných dubových kmeňov. Tretina obranného valu sa rozletela na triesky, ktoré pršali na osadu ako smrtiace oštepy. Dvaja vojaci boli okamžite nabodnutí. Ich výkriky zanikli v hukote vetra, ktorý obor privolal svojou mágiou.
„Páliť!“
Päťdesiat olovených gúľ a žulových kameňov vyletelo vzduchom s hvizdom, ktorý pripomínal let rozhnevaných sršňov. Projektily dopadli na obrovu hruď a tvár. Náraz znel, akoby niekto udieral kladivom do skaly.
Väčšina kameňov sa od jeho kamennej kože jednoducho odrazila, zanechávajúc len biele škrabance. No olovené gule urobili svoje. Tri zasiahli tvár. Obor zreval od bolesti a potácavo ustúpil, keď mu jedna z gúľ rozdrvila nadočnicový oblúk. Hustá, čierna krv – pripomínajúca decht – začala tiecť po jeho líci.
„Naštvali sme ho,“ zhodnotil situáciu Kremeň, pokojne vkladajúc ďalší kameň do praku.
„Živica, teraz!“ skríkol Črep.
Zákopník sa rozosmial, priložil tlejúci knôt k šnúre a roztáčal prak. Hlinená nádoba, naplnená moriánskym prachom a kúskami železa, opísala vo vzduchu vysoký oblúk.
Dopadla presne pod obrove nohy.
Záblesk bieleho svetla oslepil celú líniu, nasledovaný ohlušujúcou explóziou. Tlaková vlna odhodila Črepa do blata. Z uší mu tiekla krv. Keď sa vyškriabal na kolená a pretrel si oči, videl, ako obor padá na jedno koleno. Časť jeho lýtka bola odtrhnutá, odhaľujúc svaly, ktoré vyzerali ako prepletené korene storočných stromov.
Ale nestál. Obrovská ruka vystrelila vpred, zaborila sa do zeme, vytrhla kus palisády aj s hlinou a hodila ju do línií prakovníkov.
Desiatka mužov bola rozdrvená na krvavú kašu.
„Ustúpiť!“ zavelil Črep, pľujúc krv. „Stiahnuť sa! Línia za líniou! Ženieme toho bastarda k rieke!“
Krv a Voda
Taktika bola jednoduchá a zúfalá. Udržať si odstup a neustále ho zasypávať smrťou.
Prakovníci z Prače ustupovali cez močiare a úzke cestičky smerom na západ, k širokému prúdu Dunaja. Bola to dokonalá symfónia deštrukcie. Prvá línia vystrelila, stiahla sa za druhú, zatiaľ čo druhá línia spustila paľbu. Hvizd, náraz, výkrik, ústup.
Obor kráčal za nimi. Kríval, bol pokrytý stovkami rán, krvácajúci z desiatok trhlín vo svojej koži, no jeho hnev ho hnal vpred. Jeho ruka mávla a Vánok, oddielový mág, dostal plný zásah magickou tlakovou vlnou. Mágovo telo sa roztrhlo na dvoje. Vzduchom sa rozptýlil oblak krvavej hmly.
„Jeho mágia slabne!“ zakričal Kremeň, hoci mu po tvári stekali slzy za mŕtvym priateľom. Roztočil prak a vypustil kameň, ktorý zasiahol obra priamo do hrdla. Ozvalo sa tupé chrupnutie. Obor sa zapotácal.
Boli len pár stoviek krokov od rieky. Zápach bahna vystriedal svieži pach hlbokej, studenej vody.
„Živica!“ zreval Črep. „Povedz mi, že máš niečo veľké!“
Živica, ktorý mal tvár popálenú od vlastných výbušnín a chýbali mu tri prsty na ľavej ruke, sa len šialene usmial. „Zobral som si niečo z arzenálu na Hradisku. Posledná vec. Munícia od samotných Marharov. Ak to tohto prašivého syna skál nezabije, tak nás aspoň všetkých pošle do Trhliny Osudu v poriadnom štýle.“
Vytiahol z batohu čiernu, kovovú guľu veľkosti ľudskej lebky. Bola pokrytá runami, ktoré jemne pulzovali fialovým svetlom. Nebol to nástroj na hádzanie z praku. Toto sa muselo doručiť osobne.
„Potrebujem rozptýlenie, seržant!“ skríkol Živica.
Črep prikývol. Pozrel na zvyšky svojej roty. Z päťdesiatich mužov ich zostalo ledva dvadsať. Boli vyčerpaní, zablatení, krvácajúci. Ale pozerali na neho s tvrdým odhodlaním veteránov, ktorí vedia, že dnes umrú, a sú s tým zmierení.
„Za Praču!“ zreval Črep a vytiahol svoj ťažký, železný meč.
„Za Praču!“ odpovedali zborovo.
Dvadsať mužov prestalo ustupovať. Vykročili vpred. Kremeň spustil zúrivú paľbu ťažkých olovených gúľ priamo do obrovej tváre, zatiaľ čo Črep a zbytok ťažkej pechoty vyrazili do samovražedného útoku na jeho nohy, sekajúc do poškodených svalov.
Obor zreval, zohol sa a jednou ranou zrazil päť mužov do blata, navždy ich umlčiac. No v tom momente sa mu popod nohy prešmykol Živica.
Zákopník sa vyšplhal po obrovom lýtku, zakvačil sa do jeho hlbokej rany a s maniackym smiechom vrazil čiernu muníciu priamo do odhaleného svalu na stehne.
„Bozkaj ma na zadok, hora!“ zakričal Živica a zapálil knôt. Následne sa odrazil a skočil do bahna.
Obor si uvedomil, čo sa deje. Pokúsil sa guľu vytrhnúť. Neskoro.
Explózia bola iná než predtým. Nebol to oheň. Bol to výbuch čistej kinetickej energie. Zvuk úplne zanikol v náhlej hluchote, ktorá zasiahla všetkých na bojisku. Obrova pravá noha od stehna nadol jednoducho prestala existovať.
Monštrum sa s obrovským rachotom zrútilo k zemi, drviac stromy na brehu Dunaja. Jeho telo sa preklopilo cez strmý zráz. S obrovským, penivým špliechaním dopadlo do ľadových vôd rieky.
Prúd Dunaja bol neúprosný. Voda okamžite stemnela od jeho hustej krvi. Obor sa ešte chvíľu trepal, snažil sa chytiť brehu svojimi mohutnými rukami, no Kremeň, stojaci na okraji zrázu, mu vpálil poslednú žulovú skalu priamo medzi oči.
Obrovské prsty sa zošmykli z blata. Monštrum kleslo pod hladinu a silný prúd ho stiahol do hlbín, odnášajúc ho preč od hradiska, preč od Prače.
Epilóg
Vietor ustal. Dážď prešiel do jemného mrholenia.
Črep sedel na brehu rieky. Ľavá ruka mu visela v neprirodzenom uhle a cítil, že má zlomené aspoň tri rebrá. Vedľa neho ležal Kremeň, ticho dýchajúc, s prázdnym pohľadom upretým na vodu.
Z bahna sa vyhrabal Živica. Chýbal mu kus ucha a tvár mal úplne čiernu, no usmieval sa.
„Videli ste to?“ zakašľal zákopník, odpľúvajúc si krvavé hlieny. „Roztrhal som mu nohu na franforce. Ktorý bastard z prvej roty môže povedať, že odstrelil nohu chodiacej hore?“
Črep sa neusmial. Pozrel sa späť na východ, na spúšť, ktorú po sebe obor zanechal. Stovky zničených stromov, rozbitá palisáda, mŕtve telá jeho vojakov, rozšliapané v blate. Prača prežila. Hradisko na kopci bolo v bezpečí. Panstvo ani len netušilo, aká hrozba sa k nim blížila a kto ju zastavil.
O pár generácií sa z tohto dňa stane legenda. Babičky budú deťom rozprávať rozprávky o obrovi a udatných hrdinoch. Úhľadný, čistý príbeh o dobre a zle.
No kameň a blato si to budú pamätať inak.
„Pozbierajte zbrane,“ zachrčal Črep a ťažko sa postavil na nohy, opierajúc sa o svoj meč ako o palicu. „A nájdite známky mŕtvych. Služba ešte neskončila.“
Taký bol údel prakovníkov. Stáť v bahne, krvácať v tieni bohov a čakať, kým ich svet opäť povolá k hodu ďalšieho kameňa.
(yerry 8.6.2026)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára